„Vítame vás na dnešnom koncerte. Najskôr vám zahráme sláčikové kvarteto č. 4 Alexandra Moyzesa, aj keď vieme, že ste všetci prišli na Mariána,“ privítal návštevníkov violončelista Ján Slávik. Vzápätí so svojimi spoluhráčmi predniesol dielo klasika slovenskej hudby, ktorého meno ich súbor nesie v názve a ktorého sté výročie narodenia sme si tento rok pripomenuli.
Pre Moyzesovcov bol stredajší večer posledným v rámci koncertného cyklu Moyzes v Moyzeske. Postupne na ňom uviedli všetky kvartetá Alexandra Moyzesa. Bolo symbolické, že tomu poslednému z publika načúval aj posledný žiak tohto skladateľa Peter Breiner.
Spolu s Moyzesom členovia kvarteta vždy uvádzali aj diela Mozarta a premiéry súčasných autorov. Marián Varga sa však ku kolegom Vladimírovi Godárovi, Petrovi Zagarovi a Martinovi Burlasovi nezaradil. Pre krátkosť termínu a veľkú koncertnú vyťaženosť počas jesene novú skladbu napísať nestihol.
Premiér sme sa však nakoniec dočkali niekoľkých – z pódia po prvýkrát odzneli úpravy jeho starších pesničiek pre sláčikové kvarteto, ktoré práve vychádzajú na albume nazvanom Marián Varga & Moyzesovo kvarteto.
Hrala sa približne polovica z 19 skladieb. Mierne pozmenenou verziou oproti albumu prekvapila Nechtiac, v Pomôž mi sa o úvod v inej tónine postarala chvíľková nesústredenosť Vargu. Domácu úlohu z legendárneho albumu Zelená pošta si hudobníci dali na dvakrát – až v prídavku mohol byť prvý huslista spokojný so svojím výkonom. V Smutnej rannej električke prenechal sólo kolegovi a potom už všetko fungovalo.
V Moyzesovej sieni sa väčšinou hráva klasická hudba, no zvukovo sa podarilo zladiť Vargove 'synťáky' so sláčikovým kvartetom (škoda klavírneho krídla, ktoré zostalo zakryté pod pódiom). A pamätníci vedia, že práve tu sa zrodili aj nahrávky legendárnej kapely Collegium musicum. Jej bývalý líder sa tak vrátil nielen ku svojej staršej tvorbe.
Bolo inak zaujímavé sledovať povestného improvizátora a sólového hráča v súhre so štyrmi sláčikármi. Hral nezvykle disciplinovane, dokonca z nôt, ktoré si nechal obracať. V niekoľkých pasážach však stihol naznačiť aj dosť zo svojho povestného uvoľneného pohrávania sa so zvukmi.
Prvýkrát sa táto zostava stretla pred 25 rokmi na dvojalbume Divergencie, ale iba v štúdiu. Naživo si to vyskúšali už predvlani a keďže kúzlo zafungovalo, mladý skladateľ Marek Spusta pre nich zaranžoval ďalšie skladby.
Naživo sa vyvrátili aj teórie, podľa ktorých sa Varga v poslednom čase viac prezentuje ako skladateľ než svojský interpret. V stredu nevynechal tradičný sólový blok, kde ukázal, že stále dokáže ustáť obe polohy naraz. Počuli sme Ľaliu poľnú asi v najlepšie zvládnutej podobe a záverečné drásavé akordy Insomnie doznievali v ušiach ešte dlho po koncerte.
