Astorka Korzo´90 Bratislava • Roman Polák: Kentauri, Scény života a smrti • Dramaturgia: Andrea Dömeová • Hudba: Ľubica Salamon-Čekovská • Scéna: Vladimír Čáp • Kostýmy: Simona Vachálková • Réžia: Roman Polák • Hrajú: Ján Kožuch, Matej Landl, Miroslav Noga, Juraj Kemka, Lukáš Latinák, Zita Furková, Szidi Tóbiás, Gabriela Škrabáková-Kreutz/Lucia Fričová, Lucia Gažiová, Róbert Jakab, Alena Pajtinková • Premiéra 15. decembra 2006 v Divadle Astorka Korzo´90.
Objavenie sa dramatického debutu Romana Poláka bolo otázkou času. Autorské ambície neskrýval už pri svojich razantných režisérskych úpravách. Astorka, ktorá zažila jeho pamätné produkcie Čechova, Gorkého či Ostrovského, vyšla „začínajúcemu autorovi“ v ústrety. Očakávania mali byť prečo tie najvyššie.
Treba oceniť, že Polák našiel v našom kontexte stále zriedkavú guráž dotýkať sa spoločensky i osobne boľavých tém. V jeho autorskej výpovedi je veľa silného, ťaživého, výstižného, aktuálneho.
Škoda, že podobnú odvahu neprejavil aj pri výbere seberovného partnera v pozícii dramaturga, ba možno i režiséra. Dramaturg Bobo vystupujúci v Kentauroch je len smiešnym príveskom kontroverzného hlavného hrdinu.
Tragédia dramaturga je podľa Poláka v tom, že po ňom nič neostáva. Paradoxne, autor sám doplatil predovšetkým na to, že z pozície svojej divadelnej autority sa „nemusel“ s nikým handrkovať o slovíčka, vyjasňovať si motívy, škrtať a prepisovať. Ako sa vyjadril pre médiá, hru si zrežíroval zhruba tak, ako si ju napísal. Pritom, výhodou autorskej réžie je práve možnosť meniť text aj po premiére.
Polák, žiaľ, podľahol vábeniu debutantov vypovedať v jednom opuse všetko, akoby nijaká druhá báseň či hra už nemala neexistovať. Signifikantný je už podtitul: Scény zo života a smrti. Motívov je priveľa, žánrovo nezjednotených, pôsobiacich násilne ako Ježiš skrížený s Herkulom. Pomsta Dürrenmattovej starej dámy, ktorá chce zo sveta urobiť bordel, keď už z nej samej peniaze urobili kurvu, by sama osebe vystačila na drámu porevolučného života. Úsilie po znovunadobudnutí niekdajšej mužsko-ženskej prirodzenosti Kentaura, by tiež vydalo na celý cyklus.
Čiara medzi monumentálnym, filozofickým plátnom a dramaturgickým polotovarom, medzi neumelým dialógom a geniálnym ťahom, je veľmi tenká, súčasní svetoví autori – ako nám to ukázala aj sama Astorka – radi v tomto smere provokujú, narúšajú schémy. Polák sa tiež nevybral ľahšou cestou.
Aby však nahý muž vybehnutý z frašky nenarušil pokus o bergmanovskú intimitu, či aby nezdôvodnená zámena šiat neohrozila záverečnú katarziu, musel by mať ako autor priam z pekla šťastie. Neviem, za akých atmosferických podmienok by však pôsobili prirodzene nebo i skaly trhajúce zeyerovské monológy.
Je určite hereckou výzvou dať život abstinujúcemu tatinovi Learovi, a jeho trom čechovovsky rozorvaným dcéram, z ktorých sa v puberte náhle stali antické hrdinky túžiace po pomste, keď otec za nich prestane platiť hypotéku.
Ján Kožuch ako režisér Julo bol priveľmi štúrovsko patetický, Matejovi Landlovi i Miroslavovi Nogovi sme mohli viac veriť ich ľudskú zbabelosť. Zita Furková zožala potlesk za bezdomoveckú podnikateľku, škoda, že jej postava skončila v takom pátose. Azda najťažšie to mali dcéry, ktorých vek a motivácie zostávali nejasné.
Kostýmy, scéna i hudba sa pokúšali decentne zjednotiť rôznorodé biblicko-anticko-ezoterické inšpirácie.
Realita je vždy iná ako naša fantázia, zaznie v hre. Skúsení režiséri by o tej divadelnej realite mali vedieť svoje.
