Modra 18. decembra (TASR) - Fotografickú výstavu približujúcu prierez tvorby Karola Plicku (14. 10. 1894 6. 5. 1987) otvoria v utorok 19. decembra v modranskom Múzeu Ľudovíta Štúra.
"Slovensko v 20. až 40. rokoch minulého storočia zobrazil na veľkoplošných čierno-bielych fotografiách," uviedla dnes pre TASR Beáta Mihalkovičová z múzea v Modre. Jeho návštevník môže obdivovať prírodu a krajinu v rôznych regiónoch, Trenčiansky hrad, Devín a iné pamiatky či spracovanie ľanu alebo sena. Nechýba ani človek, tvorca i nositeľ tradičnej kultúry, a to od detstva cez stredný vek až po starobu. Plicka ho zvečnil v portrétnej podobe vo sviatočnom odeve i pri rôznej činnosti.
Podľa autorky výstavy Dáši Ferklovej zo Slovenského národného múzea v Martine, majster Plicka charakterizoval svoju tvorbu ako umenie devätoro remesiel. Rovnakou mierou bol filmár, režisér kameraman i scenárista v jednej osobe, fotograf obrazových publikácií, folklorista zberateľ hudobných i slovesných ľudových prejavov, etnomuzikológ, organizátor prvých folklórnych festivalov, pedagóg, dirigent speváckych zborov i husľový virtuóz. Spoločnými menovateľmi jeho profesií boli hudba a obraz, ktoré ho sprevádzali po celý život.
Plicka sa narodil vo Viedni českým rodičom. Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Čiech. Tam prežil svoje detské i študentské roky. Prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1919. Očarený folklórom zanechal v roku 1924 lákavú kariéru hudobníka a vstúpil do služieb Matice slovenskej v Martine ako zberateľ ľudových piesní. Výsledkami jeho odborného záujmu sú muzikologické štúdie týkajúce sa typológie piesní, otázok tonality, morfológie i regionálne alebo tematické analýzy. Zápisy piesní, ktoré robil v autentickom prostredí a zaznamenával z úst najlepších interpretov, mu umožnili poznávať a precítiť pieseň zo všetkých jej aspektov.
Od začiatku zberateľských ciest Plicka ako hudobník zaznamenáva pieseň a ako výtvarník zachytáva to, čo s piesňou súvisí: krajinu, prostredie a človeka. Fotografie nesledujú iba etnograficko dokumentačné ciele. Keďže ich genetickým zázemím je pieseň, majú silný lyrický akcent, poetizujúce videnie a smerujú k výtvarno fotografickému artefaktu. Výsledkom práce je úctyhodné monumentálne dielo vynikajúcej úrovne. Z rovnakých pohnútok a s rovnakým cieľom začal Plicka od roku 1926 na svojich cestách používať filmovú kameru. Spočiatku pre národopisnú dokumentáciu, ale silný výtvarný prvok a poetizácia zobrazenia, podobne ako vo fotografii, dali týmto dokumentom umelecký impulz. Takým je prvý dokumentárny film Za slovenským ľudom (1928). Jeho umelecké videnie sa rozvíja vo filme Po horách, po dolách (1929) oceneným na medzinárodnom festivale fotografického umenia vo Florencii Zlatou medailou a na prvom filmovom festivale v Benátkach (1932). Svoje filmovo estetické cítenie naplno vyslovil v ďalšom, už zvukovom filme Zem spieva (1933), ktorý patrí k avantgardným prúdom na začiatku 30. rokov 20. storočia. V dejinách slovenského filmu má Plicka postavenie zakladateľa národnej kinematografie. Čas preveril trvácnosť estetických hodnôt i novátorských prínosov tohto filmu a prisúdil mu významné miesto v dejinách svetovej kinematografie.
V roku 1939 Plicka odchádza zo Slovenska do Prahy. Po druhej svetovej vojne sa vrátil vo funkcii riaditeľa Slovenského filmu a pomáhal budovať národnú kinematografiu. V roku 1946 sa stal spoluzakladateľom Akademie múzických umění v Prahe a jej prvým dekanom. V roku 1950 zanechal pedagogickú činnosť a venoval sa tvorbe antológií folklóru a fotografických publikácií.
"Keby Plicka zanechal po sebe iba svoj fotografický archív, patrí mu miesto v slovenskom i českom Panteóne," dodáva Ferklová. Podľa nej impozantné Plickove fotografické dielo je oslavou zeme, úctivým obdivom ducha dejín a vyznaním lásky k človeku.
Výstava potrvá do 28. februára 2007.
