ďalej.
Celé sa to začalo pred dvomi rokmi, keď Sting dostal od svojho gitaristu Dominica Millera ako darček lutnu. Tento nástroj, predchodca dnešných akustických gitár, ho okamžite očaril.
„Úplne som sa ponoril do lutnovej hudby,“ píše hudobník v booklete albumu Lost in the Labyrinth. „Znovu som si oživil svoj starší záujem o diela Johna Dowlanda, ktorý napísal množstvo fantastických vecí pre lutnu.“
Skladateľ, ktorého Sting spomína, je prvým známym anglickým autorom piesní podobajúcich sa na tie dnešné. Od úmrtia Johna Dowlanda vlani uplynulo 280 rokov, jeho melancholické, originálne klenuté melódie ho však prežili. Najnovšie vďaka Stingovi, ktorý sa spojil s uznávaným lutnistom Edinom Karamazovom.
Ich výber z Dowlandovej tvorby vyšiel na značke Deutsche Grammofon, výlučnom domove nahrávok takzvanej vážnej hudby. Je zaujímavý z troch dôvodov: Sting sa tu predstavuje v úplne novej polohe klasického interpreta, po prvý raz urobil album zostavený z inej ako vlastnej hudby a svoj výlet do klasiky dotiahol do šťastného konca (čo sa veru nedá povedať o podobných projektoch mnohých jeho kolegov).
„Nie som školeným spevákom pre tento repertoár,“ prezrádza Sting skromne. Práve vďaka tomu sa mu ale podarilo dosiahnuť zaujímavý efekt, obdobný tomu, keď napríklad Iva Bittová spieva skladby Vladimíra Godára. „Pre mňa sú to popové pesničky, ktoré vznikli okolo roku 1600 a mám blízky vzťah k prekrásnym melódiám, fantastickej lyrike a úžasným sprievodným partom.“
Sting spieva veľmi civilne, v dobovej angličtine a maximálne slúži originálom. Nie je tu ani nota navyše. Jediné, čo Sting pridal, sú čítané pasáže z Dowlandovho listu. Okrem pocty tvorbe velikána európskej hudby chcel zároveň načrtnúť aj jeho život.
Veľkým bonusom je, že nepodľahol pokušeniu prezentovať seba ako skladateľa klasickej hudby. Namiesto kŕčovitých pokusov preniesť vlastné nápady povedzme do partitúry pre symfonický orchester si vybral skromnejšiu cestu. A urobil dobre.