ardom Müllerom, pritom tieto dve postavy slovenskej hudby si prednedávnom nevedeli prísť na meno. IVAN TÁSLER je určite jednou z najkontroverznejších osobností domácej scény. Nedávno nahral so skupinou IMT Smile svoj šiesty radový album Niečo s nami je.
Tomu, kto skladá piesne, sa v anglickom jazyku hovorí songwriter. U nás to znamená pesničkár, aj keď ten význam je trochu posunutý a väčšinou sa tým myslí len nejaká osoba s akustickou gitarou v ruke. Považujete sa za pesničkára?
„Som pesničkár. Aj piesne vznikajú tak, že sedím doma s gitarou v ruke a až potom prichádza na rad kapela. V štúdiu najprv zahrám pesničku sám na gitare, chlapci ma počúvajú a až potom ideme spoločne nahrávať. Pri skladaní sa snažím aj čo najviac komunikovať s Vladom Krauszom, aby sme došli k spoločnému cieľu. Aj keď nie vždy sa nám to na prvýkrát podarí. Je to normálne. Stáva sa, že občas sa mu pesnička nepáči a snažíme sa to zmeniť.
Zložili ste piesne na texty Vlada Krausza, Richarda Müllera alebo Michala Horáčka. Keď dostanete do rúk slová, rozmýšľate o čom sú?
„Keď som prvýkrát dostal do rúk text Srdce jako kníže Rohan, najprv som vôbec nevedel, o čom je. Len to, že je skvelý. Keď robím pesničky na hotové texty, obyčajne hneď cítim melódiu alebo nie. Horáčkove texty majú v sebe melódiu už na papieri, sú spevné, vôbec som sa s nimi netrápil. Mal som aj veľkú motiváciu ich zhudobniť, pretože mať pesničku s Horáčkom, to je jednoducho frajerina. Okrem toho Richardovi Müllerovi veľmi záležalo a urobil pre to veľa, aby som bol súčasťou tohto projektu, aj keď dodnes neviem prečo.“
Vlado Krauzs býva v Kežmarku, vy v Bratislave. Ako medzi sebou vlastne komunikujete?
„Hlavne po telefóne. Občas sa stane, že Vlado príde na koncert, keď hráme v okolí jeho bydliska. Keď sme robili posledný album, tak mi dal chrobáka do hlavy a povedal mi: „Nie je škoda, že robíme len cez telefón? Už takto nám napadnú skvelé veci. Čo keby sme sa spolu stretli a vymysleli niečo, určite by to dostalo nový rozmer.“ Prekvapil ma. Asi má pravdu, potom by sa nestalo, aby sme dokončovali text na poslednú chvíľu.“
Ako ste sa vlastne dali dohromady?
„Pred dvanástimi rokmi sme boli v televíznej relácii Roba Grigorova RG Tip, kde nás oslovil fotograf Robo Kočan z Popradu, že pozná niekoho, kto vraj má texty, ktoré by sa nám hodili. Bol to Vlado Krausz. Poslal nám svoje texty, z ktorých vznikli pesničky. Zaujímavé je, že osobne sme sa stretli až po niekoľkých rokoch.“
Je vaším dvorným textárom. Znamená to, že naplno vyjadruje vaše pocity?
„Je to až neuveriteľné, ako sa dokáže triafať do mojich pocitov, aj keď sa tak dobre nepoznáme a nevie, čo prežívam. Je to veľké šťastie, že s ním môžem spolupracovať.“
Napríklad pieseň Hej, vstávaj! z nového albumu Niečo s nami je. Súvisí to s vaším životom?
„Nielen s mojím, ale môžu sa s ňou stotožniť mnohí naši fanúšikovia. Je o tom, že človek by nemal zostať stáť na jednom mieste alebo zaspať.“
Čo vás ženie dopredu?
„Hudba. Doteraz som neprišiel na nič iné, čo by ma tak napĺňalo. Veľakrát som rozmýšľal o tom, že budem robiť niečo iné, ale vždy sa vrátim k hudbe. Či už mi robí radosti alebo starosti. Mohol som sa venovať niečomu inému, zarábať a žiť slušný život. Baví ma slobodne si spievať, hrať na gitare, či sa to niekomu páči alebo nie. Je to nevysvetliteľné, ale stáť na pódiu je skvelý pocit. Pódium je jedno veľké slobodné miesto.“
Nie je v tom rozpor? Veď vtedy sa na vás pozerá mnoho ľudí.
„Pritom som veľmi hanblivý. Ani si neviem predstaviť, že sa teraz postavím a budem musieť niečo povedať desiatim neznámym ľuďom. Dostať ma do televízie, vyžaduje z mojej strany veľa odvahy. Keď vidím kamery, ihneď dostávam trému. Keď však vyjdem na pódium a začnem spievať, tréma neexistuje. Nie som nikým a ničím zviazaný. Môže sa stať, že sa to skončí. Možno dnes alebo zajtra. Ale zatiaľ všetko ide, ako má.“
Bojíte sa neúspechu?
„S IMT Smile som zažil veľa úspechov aj neúspechov. Stalo sa nám, že sme išli na turné a zrazu neprišlo dosť ľudí alebo, že sme vydali album a nepredalo sa toľko kusov, ako sme očakávali. Vtedy prichádzajú pochybnosti. Je to neistý džob. Ale snažím sa robiť svoju prácu dobre a naplno. Publikum nepodvádzam.“
To je pravda. Vidno, že na koncertoch idete až na doraz.
„Je mi ľúto, že u nás sa skôr baví o honorároch a zvukovej technike ako o samotnom vystúpení. Je jedno, či gitara stojí dvadsať alebo dvadsaťtisíc korún, na koncerte je dôležité odovzdať sa, dať zo seba všetko. Nerád hodnotím kolegov, ale len veľmi málo z nich mi spôsobilo svojou hudbou zimomriavky. Nerozvíjajú vlastné schopnosti a nedávajú ľuďom, čo by mali. Ale to nie je problém hudobníkov, ale každého povolania na Slovensku, kde ľudia radi sedia na svojich teplých miestočkách a nevyskakujú. To nechcem. Raz mi niekto dal otázku, prečo si vyrábam problémy tým, že idem do konfliktov. Nie je to naschvál, žijem život tak, ako je. Nerozmýšľam nad tým, čo je výhodné alebo nevýhodné. Chcem zo seba každý deň dostať viac, aj keď sa to nie vždy darí.“
Ako beriete, keď napríklad médiá kritizujú vašu prácu?
„Kritika? Tu nie je takmer žiadna. Veď nemá v médiách priestor. Ani si poriadne nespomínam, kedy som čítal recenziu na naše posledné albumy. Možno jednu. Príliš sa tým nezoberám, aj keď verím, že by mi kritika pomohla, ak by ju napísal človek, ktorému verím. Mám pocit, že recenzenti si ani poriadne nevypočujú album, ktorý hodnotia. To je nefér.“
Jarek Nohavica povedal, že kritici sú nanič, pretože mu nepomôžu napísať pieseň.
„To áno. Bavíme sa o veciach, ktoré veľa ľudí nerieši. Ani ja. Som tu na to, aby som robil koncerty a skladal pesničky. Iné ma nezaujíma.“
Váš nový album ste pomenovali Niečo s nami je. Je to v dobrom alebo zlom zmysle slova?
„To je otázka bez otáznika. Neviem, či je dobre alebo zle. Dokonca ani neviem, či tá cesta, po ktorej kráčam, je správna. Pochybnosti sú sústavné, a preto si ich až tak nemôžeme pripúšťať. Dá sa s nimi žiť, dokonca môžu motivovať. Je to otázka namierená na mňa, ale aj na ľudí. Je všetko ok, je všetko v pohode? Myslím, že umelci sú tu na to, aby prehodnocovali hodnotový rebríček spoločnosti. V poslednom čase sa veľa zlepšilo, ale aj tak sa o mnohých veciach musíme baviť, pretože žijeme v mladej spoločnosti. Každá nová vec, ktorá tu je, spôsobí haló. Aj keď je to len reality šou.“
Pritom vy ste jednu reality šou urobili - Karavan šou.
„Áno, ale to nebola šou, ktorá na Slovensku spĺňa tradičné predstavy reality. Nikto nesúťažil, ani nebýval v uzavretom priestore. Diváci nás neovplyvňovali esemeskami. Som trochu sklamaný, že som sa stretol s názormi, že sme len boli na dovolenke. Nikto netuší, koľko nás to reálne stálo. Bola to relácia, ktorou sme si splnili istý sen. Spôsob financovania je naša interná záležitosť. Vytvorili sme formát, ktorý tu nikto neskúsil. Dokázal som, že sa to dá robiť aj za malé peniaze, treba len chcieť.“
Vráťme sa k novej platni. Ako bonus ste zaradili pieseň Úsmev a čaj, ktorú ste pôvodne naspievali ako duet so Zuzanou Smatanovou. Chceli ste dokázať, že to funguje aj bez nej?
„Zuzana má svoje povinnosti, a tak som ju na koncertoch spieval sám. Keď prišla a spievala, nie vždy si pamätala celý text. Nebudem to tajiť, snáď sa neurazí. Na album som Úsmev a čaj zaradil aj preto, že táto live verzia vznikla v období, keď som nemal kompletnú skupinu. A tak som ju zahral na koncerte v Bratislave so sprievodnou kapelou Sama Tomečka Free Inna Cage, doplnenou o mojich hudobníkov.“
Spomínate si na výrok Richarda Müllera, ktorý o vás tvrdil, že ste talentom storočia? Ako ste brali jeho vyhlásenie?
„To bol jeden z jeho teatrálnych výstupov, ktorému som nerozumel a nie veľmi mi vyhovoval. Richarda obdivujem, čo všetko priniesol do slovenskej hudobnej scény a ďakujem mu za to, čo urobil pre mňa. Že sa za mňa postavil, že som s ním mohol urobiť najlepšiu platňu môjho života - Richardovu 01 a že sme spolu urobili skvelé turné. Ja si však nemyslím, že som nejaký talent storočia. Som rád, že mi raz za čas napadne nejaká pesnička.“
Je pravda, že nedávno ste sa pomerili?
„Napísal mi esemesku, stretli sme sa a prehodili zopár slov. Ale od slávikov sa neozval. Odľahlo mi, že už na človeka, s ktorým som zažil prekrásne chvíle, nemyslím v zlom. Zažili sme spolu prekrásnu šnúru a vypredané haly. Pomerili sme sa, aj keď si dodnes stojím za tým, čo som mu vtedy povedal.“
Bolo to hlavným dôvodom vášho rozkolu?
„Áno. Vynadal som mu. Tí, ktorí ma poznajú, by povedali, že typicky táslerovsky. Povedal som mu veci, ktoré ma veľmi trápili. Dovtedy som bol k nemu úprimný, obetoval som mu veľa času, svoju skupinu, urobil som mu veľa ústupkov. Na základe toho som mu vyčítal veci, ktoré ma sklamali. Ale snáď dnes sa má dobre, vraj bude mať svadbu. Dúfam, že nás všetkých pozve!“
Keby ste vy označili niekoho za talent storočia, kto by to bol?
„John Lennon.“
A domáci?
„Vážim si veľa ľudí. Napríklad Mariána Vargu. Vážim si aj hudobníkov, ktorí už nemajú také postavenie ako kedysi alebo nemajú v médiách toľko priestoru. Napríklad Maťa Ďurindu alebo Fera Grigláka. A najpodstatnejším hudobníkom na Slovensku, na ktorého nedám dopustiť, je Andrej Šeban. On je kráľom slovenského rokenrolu!“
Boli ste na jeho sólových koncertoch v Štúdiu S, ktoré majú vyjsť na DVD?
„Pre niekoho Šebanova hudba môže hraničiť zo šialenstvom. Tie koncerty však boli neuveriteľne silné. Andrej je pre mňa symbolom slobody v hudbe.“
