Bednárika zaujíma na muzikáli „kompletnosť“ a „nekomplikovanosť“. Rozmanité bohatstvo prostriedkov a jednoduché posolstvo uvoľňujúce miesto silnej emócii. Chce zachovať detské očarenie rozprávkou, ktoré sa nám dospievaním kdesi stráca. Muzikál by ho mal vzkriesiť. S tou víziou sa usiluje rehabilitovať vzrušujúce prvky gýča, v ktorých cíti pokračovanie naivného pôvabu rozprávky. Háčik je v tom, že z gýčovosti ako naivity možno skĺznuť do gýča ako umeleckej nepravdy. Tu môže režiséra zradiť libreto.
zkriesiť. S tou víziou sa usiluje rehabilitovať vzrušujúce prvky gýča, v ktorých cíti pokračovanie naivného pôvabu rozprávky. Háčik je v tom, že z gýčovosti ako naivity možno skĺznuť do gýča ako umeleckej nepravdy. Tu môže režiséra zradiť libreto.
Medzi naivitou a nepravdou
V majstrových nitrianskych muzikáloch pomer naivity a nepravdy kolíše. Nástup je triumfálny. Fidlikant na streche (1998) je umelecký skvost. Záľuba v čarovných hviezdičkách, domčekoch, stromčekoch tu našla pevnú pôdu v hlbokej spriaznenosti chagallovskej scénografie s libretom vychádzajúcim z poviedok Šolema Alejchema.
V Grékovi Zorbovi (2001) je to s jednoduchým posolstvom zložitejšie. Oslava vitality naráža na tragický dej. Libreto vychádza z románu Nikosa Kazantzakisa. Pre tohto autora typická hmlistosť nazerania spôsobuje, že nikto za nič nemôže - a tak sa všetko zvezie na tvrdý zákon života, ktorému môže vzdorovať len muž ako Zorba. Je tradíciou v spracovaniach Zorbu neklásť si otázku, ako sa na tragickom konci Vdovy zúčastnili Zorbove rady Nickovi užiť si s ňou, hoci sa dali predvídať následky. Sám Zorba vystúpi ako problematický. Leopold Haverl ani Marián Slovák jeho rozmery nedosiahli, preto z vitálnych postáv vyšla lepšie madam Hortenzia Božidary Turzonovovej.
S umeleckou pravdou je na tom najhoršie Jégého Adam Šangala (2003). Komický Kohút a Bábkar, ktorý je metaforou Boha, otvárajú pôsobivý rámec hry - scéna nasýtená rekvizitami vedeckého kabinetu a Bábkarove zasvätené komentáre nás uvádzajú do dejov a osobností 17. storočia paralelných s osudmi nevýznamného Adama Šangalu. Predstavenie je bohaté na premeny scény, tak ako scenár na dejové zvraty. Vzrušujúci dizajn predstavenia však nemôže zakryť malosť toho, čo sa hrá. Odpudivý obraz dedinčanov zabávajúcich sa na kare Adamovho otca a rozhovor Adama s vulgárnou opitou matkou neveľmi inteligentne konkuruje opisu týchto scén v románe i obrazu Oravca v skvelej Jégého štúdii Zázrivci. V muzikáli Adam neuteká z domu pred hladom, aby uľahčil rodine a sám našiel slušnejšiu existenciu, ale hľadá kariéru, chce dobyť svet. Žiada to zákon muzikálu, aby dobrodružnosť bola tak veľmi chcená, alebo je to len priveľké podľahnutie vábeniu gýča?
Krása posolstva
Bednárik však vstáva z popola a o rok neskôr (2004) inscenuje Kabaret - ďalší import z Broadwaya. Prostredie kabaretu je tu samo osebe hrdinom príbehu, a pravdaže, silným zdrojom hudobnej, tanečnej i výtvarnej zložky muzikálového iskrenia. Bednárik ho vyjadril tak, že divák sa doň priam stúli. Vzťah hlavnej dvojice, speváčky Sally a spisovateľa Clifforda, je možno skôr exotický ako hlboký a záverečný konflikt sa môže zdať nafúknutý. Ich dejová línia však vyvoláva istú zvedavosť a potrebne posúva dej. Viac dojíma, viac účasti vyvoláva vzťah starších milencov, židovského obchodníka „herr Schultza“ a majiteľky penziónu „fräulein Schneiderovej“, tak ako je neodvratnejšia katastrofa tohto vzťahu. Predstavenie poskytlo divákovi rôznorodé zážitky: pohodu zo sledovania vývoja dvoch lások, mierne prízračnú zábavnosť kabaretu i opatrne dávkovanú tragiku rodiacej sa nacistickej hrozby. Režisér vytvoril kompozíciu zvláštnej vyváženosti a krásy, cez ktorú vyslovil naozaj závažné humanistické posolstvo.
A Divotvorný hrniec z nedávno minulého roka – to je predsa lahôdka pre muzikálového režiséra ako Bednárik i pre jeho neodbytné posolstvo lásky, priateľstva a susedstva. Ide o priznanú rozprávku, ktorá má všetky moci a právomoci na víťazstvo dobra nad zlom. Rasová znášanlivosť, poctivý obchod a v novej úprave i ekologické poľnohospodárstvo zažiari na Dúhovom ostrove plnou silou. Rozprávková naivita je čistá, okorenená inteligentným odstupom. Tu si Jozef Bednárik bez akýchkoľvek rizík šťavnato zahýril.
Autor: Jozef Fabuš
