Nečakané zvraty vygradovaného príbehu, vypointovanie motívov, detailné vykreslenie postáv, cit pre divadelnú situáciu - takéto charakteristiky sa málokedy spájajú s novými hrami. Ak aj áno, zvykneme ich označiť za priveľmi staromilské.
Írska autorka Marina Carr píše klasicky dobre. Legendy rodného Írska spája s mytologickou osudovosťou, nebojí sa otvárať ani tabu materinskej nenávisti či incestu. Pritom do atmosféry svojich hier primieša trochu hororového napätia, metafyziky a symbolizmu. Netreba sa desiť cudzích slov, jej tragické postavičky sú aj dosť vtipné.
Pri režírovaní hry Portia Coughlanová nadviazal Michal Vajdička nepriamo na skúsenosť z drsnej drámy Krásavica z Leenane, ktorú inscenoval v Štátnom divadle v Košiciach. Aj teraz sa pohral s každým pohárikom v ruke, s každým hereckým nástupom.
Zuzana Kanócz vzala svoju prvú veľkú divadelnú rolu skutočne poctivo. Jej Portia zostáva prirodzená aj v citovo vypätých situáciách. Kanócz v sebe spája osudovosť so susedskom intimitou, je prirodzene príťažlivá, vyzývavo krehká.
Všetkým účinkujúcim sa podarilo na scénu doniesť predchádzajúce životy ich postáv. Žoviálna Maggie Evy Pavlíkovej vláčila skúsenosť odšliapaných nocí, krutá starena Blaize Žofie Martišovej zas svoju celoživotnú zatrpknutosť. Presvedčivo pôsobila aj Daniela Kuffelová netradične obsadená do roly ubitej matky. Ivan Vojtek i Peter Oszlík oprášili trochu Stanislavského. Milo stratení boli miestni chlapci Milana Ondríka a Martina Nahálku. Je vzácne, že Dušan Cinkota Portiinho manžela, miestneho podnikateľa Raphaela neparodoval, naopak dodal tejto postave dôveryhodnosť a tragiku.
Do nitrianskeho Štúdia sa scénografovi Pavlovi Andraškovi podarilo dotiahnuť rieku Belmont, jeho scénické riešenie bolo jednoduché a výrazné. Absolútne adekvátne charakterom a situáciám boli aj kostýmy Jany Hurtigovej
Hudba Petra Mankoveckého sa inšpirovala koloritom prostredia.
Hra nepatrila k najkratším, kruté osudy rodín z írskeho vidieka však zostali pred očami divákov ešte dlho po jej skončení.