„Téma Homo sovieticus bude ešte aspoň päťdesiat rokov v našich krajinách živá,“ tvrdí poľský režisér Henryk Rozen, ktorého inscenácia hry Nikolaja Koľadu Murlin Murlo má dnes premiéru v Štúdiu Štátneho divadla Košice. Doposiaľ ju na Slovensku úspešne uviedli len amatérski divadelníci z Liptovského Mikuláša.
Hra je z roku 1989, ale už sám autor pri jej nemeckom vydaní škrtal priame narážky na socializmus. Podobne postupovali aj tvorcovia v Košiciach. Platnosť témy tejto hry sa totiž nekončí formálnym pádom režimu.
„Hra je kritikou neperspektívneho života človeka, ktorému systém obmedzil fantáziu. Pre mňa je zaujímavá nie naturalistická, ale morálna a mystická stránka hry,“ hovorí Rozen a prirovnáva Koľadovu hru ku Glowackého Štvrtej sestre - tú tiež v Košiciach režíroval.
Koľada sa mu zdá „čechovovskejším“ autorom. V beznádeji ruskej provincie v čase perestrojky cítime nadviazanie na osud rodiny Prozorovovcov. Pre Koľadove sestry je však ich Moskvou fantázia televíznych producentov. „Všetky štyri úlohy z hry sa hrajú ťažko, najmä ak sa zbavíme naturalistických atráp pravdy, za ktoré by sa mohol herec ukryť,“ hovorí Rozen.
Pre Táňu Polákovú je postava Marylin Monroe jej prvou rolou po skončení VŠMU. Režisér jej však dôveruje. „Je to ambiciózna mladá žena.“ Ešte ťažšie to má asi Alena Ďuránová, ktorej postava je celý čas opitá. „Ine nikto nepovedal, že život môže byť aj iný,“ hovorí režisér na jej obranu.
Pre Ďuránovú to nie je jej prvá spolupráca s Rozenom, debutovala v jeho réžii Witkiewiczovej hry V malej kúrii. „Bolo jasné, že je to veľmi talentovaná herečka, odvtedy ešte dozrela,“ hovorí Rozen. Stanislav Pitoňák dostal v novej produkcii netradičnú rolu, štvoricu dopĺňa mladý Juraj Zetyak.
Rozen režíroval aj rozhlasovú verziu Murlin Murlo, viac rokov pracoval aj ako šéf Teatra Poľského rádia.
Uvádzanie Koľadových hier je u nich spojené s procesom deboľševizácie. Hoci politická situácia v Poľsku je po nástupe bratov Kaczynských veľmi polarizovaná, na hry o súčasnosti si podľa neho ešte budeme musieť počkať.
Inscenačne Rozen odmieta návrat súčasného poľského divadla do éry študentskej avantgardy. „Používajú sa tie isté vtipy. Režiséri sa dnes opäť hrajú s pieskom, ľadom či vodou, čím sa inšpirovalo aj amatérske divadlo 70. rokov,“ hovorí. Aj poľské divadlo podlieha mediálnym vlnám, rôzni módni autori a režiséri sa rýchlo dostanú na scénu, ale často sa na nej neudržia viac ako dva-tri roky.