alší. Premiéra 9. februára.
Ak treba vyskúšať nový text, nový postup či režiséra, Divadlo Alexandra Duchnoviča je vždy pripravené. Už dlhé roky je toto prešovské divadlo malým divadelným laboratóriom Slovenska.
Aj posledná produkcia tohto divadla je experimentálna, nadväzuje na dielňu uskutočnenú v rámci vysokoškolskej prehliadky Akademický Prešov, kde mladí tvorcovia pod vedením režiséra Jána Šimka pracovali na texte Karola Horáka.
Jeho Domov z plastelíny je inšpirovaný mýtom o Faidre. Pre Karola Horáka išlo o prvú prácu s antickou drámou. Antické schémy sú obľúbeným východiskom u viacerých súčasných dramatikov ako Hélene Cixousová, Martin Crimp či Sarah Kaneová, hoci sa ich sociálny i metafyzický kontext prenáša do dnešného života s odrenými ušami.
Karol Horák nemal ambíciu nanovo reinterpretovať mýtus, len ho aktualizoval, napojil na súčasné politické témy vrátane vojny v Iraku. Dôraz bol predovšetkým na konflikte mladého Hypolita so svetom.
Ľubomír Bukový je ideálny herec na rozorvaného hrdinu. Jeho slovenčina navyše zvýrazňovala aspekt medzigeneračného nepochopenia. Ani on však nevedel preraziť umelosť úvah o inteligentnom živočíchovi, ktorý skúša „reakcie vlastnej hmoty, túži vytrhnúť svoj život z cudzích rúk či podať dôkaz, že existuje“.
Problémom malo byť jeho priveľmi racionálne vnímanie života, priveľmi racionálny bol v tomto prípade skôr sám autor. Charaktery ani situácie neboli dostatočne vybudované, všetko sa odohrávalo v rovine všeobecných téz, chýbali drobné skúsenosti z prvej ruky.
Eugenovi Libezňukovi veríme predovšetkým v momente, keď svojmu synovi odporúča nikomu neveriť. Využitie skype-komunikácie so vzdialeným otcom bolo funkčné.
Mladá Hypolitova nevlastná matka sa nám najprv predstavuje ako obetavá opatrovateľka zvieratiek z útulku, čo asi malo zvýrazniť jej život na citový dlh. Táto osudová postava nezapadla úplne do štýlu komického herectva Ľudmily Lukačíkovej.
Vladimíra Brehová pôsobí prirodzenejšie, ale ani jej sesternica nie je motivicky a charakterovo dopracovaná. Ešte menej pochopiteľné je pôsobenie vychovávateľa (Jozefa Tkáča) v modernej rodine.
Scénografia Jerguša Opršala je estetická, elegantná, vtipná vo využítí materiálov i niektorých motívov, jej významotvorná funkcia sa však občas stráca. Živá hudba Ľubomíra Šama a Františka Výrostka by obstála aj sama osebe.
Je dôležité skúšať, posúvať hranice drámy i herectva, hniesť si pokusne domčeky z plastelíny, už len preto, aby sme si opäť potvrdili, že hra, ktorá má ambíciu byť regulárnou súčasťou repertoáru jedného divadla, musí byť vystavaná z pevnejších dramatických materiálov.
