Na jesennú premiéru prišla aj sama Soňa s manželom Ondrejom. Ako ju prežili?
„Odpozerali to, s celým kinom za sebou. Takže počuli aj to, ako sa ľudia miestami smejú. Ondrej sa krčil v kresle, hanbil sa. Soňa sa však na konci filmu postavila a predniesla reč. Žijem biedne, povedala, ale nehanbím sa za to. Deti chcem vychovať dobre. Bolo to silné a dojímavé.“
Soninu rodinu ste zastihli pri narodení dieťaťa i pri pohrebe. Boli ste s nimi vo väzení aj na fare, kde ich farár skúšal z desiatich prikázaní. Zaujímalo vás, aký majú vzťah k hriechom?
„Rómovia silno vnímajú duchovné a mystické veci. Vieru vôbec nespochybňujú a či Boh je, alebo nie je, to nie je pre nich otázka. Majú všelijaké povery, cítia prítomnosť nejakej vyššej autority a vedia, čo je správne a nesprávne. Soňa sama pripustila, že jej synovia museli ísť do väzenia, keď robili zle. Aj sa za to hanbili. No keď dva týždne hladujete, nikto nemôže čakať, že budete racionálne konať. My máme plné bruchá a aj tak sme nervózni. Je hrozné, že v 21. storočí ľudia nemajú čo do úst.“
Keď sa Soňa sťažuje, stále používa slovo demokracia.
„Áno, že demokracia všetko zmenila, že odkedy je, ide všetko horšie. Ked film vidia ľudia na Západe, sú v šoku.“
Ako si ľudia v jednej rozpadnutej a zastrčnej chatrči môžu vlastne demokraciu predstavovať?
„Telku majú stále zapnutú, vedia, čo sa deje. Soňa číta aj noviny, to slovo odpozorovala a takto ho používa. Zadelené to má jednoznačne – za komunizmu bolo dobre, mali dávky a prácu, zákonmi demokracie trpia. To je ich realita a ich pravda. Nakrúcala som u nej aj v čase Kaníkových reforiem, to sa ich vtedy kruto dotklo.“
Prečo Soňa prijala nakrúcanie?
„Rómovia sa síce za svoj život hanbia, ale Soňa má skúsenosť, že písať pravdu sa oplatí. Sama je novinárka a kedysi vraj prisahala, že aj ona ju bude písať. Tak si akosi vnútorne zdôvodnila, že ja tú pravdu budem tiež nakrúcať. No a naozaj, aj keď chcela niečo zatajiť, nakoniec to povedala. Druhá vec je, že každý biely pre nich niečo znamená. Hoci ma prijali nezištne, peniaze sa nezdráhali pýtať.“
Ako ste to riešili?
„Nevedela by som po nakrúcaní len tak odísť, zakričať dovi a nechať im tri cukríky. No nechcela som im dať peniaze len tak, ani som žiadne nemala. Podarilo sa mi však vybaviť pre nich motivačný honorár, to bolo šťastné riešenie.“
Soňa vo filme často šepká. Bolo to práve tým, že hovorila veci, čo chcela pôvodne zatajiť?
„Televízie nás presycujú obrazmi kričiacich Rómov, čo stále niečo žiadajú. Nemáme drevo! Nemáme peniaze! Soňa bola taká istá. Viem, že to majú neraz naozaj ťažké, ale počúvať také sťažnosti by už ľudí nebavilo. Lámala som si hlavu, ako ten film urobiť inak, aby ju ľudia aspoň vypočuli. Raz som s ňou išla na ultrazvuk a kým sme boli v čakárni, zrazu mi začala šepkať - o Ondrejovi, o tom a tom, o zamilovaní, o smrti. Presne to som hľadala!“
Dnes už nakrúcate v Mongolsku o skupinke žien po päťdesiatke, ktoré sa rozhodli podnikať a spoznať slovenský spôsob výroby syra. Akí sú Mongoli pred kamerou?
„Úplný opak emotívnych Rómov. Sú uzavretí, aj keď idú od zlosti vybuchnúť, dokážu nahodiť kamenný výraz tváre. Najprv ma vôbec neprijali, takú ignoranciu som v živote nezažila. Postupne si zvykli, ale ja som si ešte nezvykla, že im vôbec nič nerozumiem!“
Ako sa ich pýtate?
„Nepýtam sa ich. Toho som sa už vzdala. Vždy z toho bola len oficiálna odpoveď. Chodí tam so mnou jedna prekladateľka dôchodkyňa - ona nie je ten typ, že by stála v pozadí a šepkala mi do ucha. Musí byť v strede diania, všetko riadiť. A tak som aj z nej spravila jednu z hlavných postáv. Rozpráva sa s ostatnými a potom mi povie o čom.“
A ako im biznis zatiaľ ide?
„Robia na tom dve, niekedy tri. Ich prvá sezóna ešte nebola úplne úspešná. Vedúca Urdžinchand povedala, že nabudúce si budú musieť zaobstarať farebné etikety, aby sa syry ľahšie predávali. Medzitým sa pohádala so svojou sestrou Batou a zástupca dediny Bairaa, čo by mal o syre dávať v okolitej stepi školenie, sa ešte nerozhýbal. Zato sa už objavila závisť. Urdžinchand bola na Slovensku, má skúsenosti a o tri hrnce viac ako ostatní. Je zaujímavé, čo sa deje s tradičným životom, keď doň vkročí biznis.
