Zase jeden nie úplne výstižný preklad názvu. Film My dvaja a magor sa v origináli volá You, Me and Dupree. Z toho vyplýva, že Dupree by mal byť magor. Ibaže magorov (keď už teda používame také slovo) je v tomto príbehu viac.
Carl by to mal pochopiť vo chvíli, keď ponúkol nezamestnanému kamarátovi Dupreemu izbu vo svojom dome. A ak to nepochopil, určite si to okamžite uvedomila jeho manželka.
Vyhodiť človeka, ktorý sa u vás začne cítiť náramne dobre a čoraz uvoľnenejšie a slobodnejšie, sa potom prakticky nedá. V tom je film výstižný a celkom presný. Vždy, keď sa k tomu Carl nadýchne, Dupree spraví niečo strašne milé.
Napríklad pripraví raňajky. Maličkosť, ale vyfúkne argumenty. Matt Dillon dokáže takú bezmocnosť zahrať, a mohol by sa s takým rozpoložením pohrať aj viac - keby nebol príbeh sústredený skôr na niečo iné. Na tie katastrofy, čo Dupree spôsobuje.
My by sme dobre pochopili, aké zúfalstvo človeka schytí, keď hosť stráca zábrany, necíti hranice a nevyznáva príliš uhladený spôsob života.
Nemusí vám práve upchať záchod alebo podpáliť obývačku. V jednoduchej karikatúre sa to však autorom filmu zrejme roztáčalo najlepšie, a tak stále pridávali. Carlovi prisúdili aj nepriateľského svokra a mierne trafeného šéfa v jednej osobe (hej, aj on je magor, hoci sa ho Michael Douglas snaží scivilniť).
To všetko preto, aby sme pocítili, ako rýchlo môže stroskotať jedno manželstvo.
Na také rozuzlenie je tento príbeh trochu nepochopiteľne dlhý, skôr sa dá pochopiť, prečo sa stal Owen Wilson jeho producentom. V nijakej inej úlohe, akou je Dupree, ho už ani nečakáme. Ale keď ho také postavy stále bavia, nech sa len baví ďalej.
Preložený názov filmu tak trošku odkazuje na komédie typu Blbý a blbší, ale nie je to správna stopa. Až také zlé a prízemné to nie je.
Lenže netreba čakať ani nič výrazne subtílnejšie.
