Krátko pred premiérou inscenácie Amerika, naštudovanej v Divadle Jána Palárika v Trnave podľa rovnomenného románu Franza Kafku, si jeden z hercov nešťastne porezal malíček a nemohol hrať. Nečakanú udalosť zaznamenal aj bulvár.
Slávny nemecky píšuci spisovateľ, Pražan židovského pôvodu, nemá teraz žiadne výročie, akurát v Nemecku vychádza kritické vydanie jeho diel. O posmrtnú publicitu sa však v žiadnom prípade sám zaslúžiť nemôže.
Záujem o tvorbu a osobnosť Franza Kafku rástol v Trnave už dávnejšie. Výsledok sa dostavil v uplynulých dňoch v podobe premiér dvoch inscenácií - Amerika a Listy Milene. Tie inšpirovali vedenie divadla aj k usporiadaniu festivalu Kafkov týždeň s podtitulom Divadelný proces s Franzom Kafkom, ktorý sa chystá na prelome februára a marca. Okrem domácich inscenácií sa tu predstaví banskobystrické Divadlo z Pasáže, ktoré má už dlhší čas Ameriku podľa Kafku v repertoári. Svoj scénický priestor dostanú aj pôvodné hry Milana Richtera - Z Kafkovho pekloraja a Kafkov druhý život.
Kafkovský fenomén sa u nás v divadle už dlhší čas neobjavil. Okrem vyššie spomínaných sa ním zaoberal režisér Roman Polák v roku 1990, keď spolu s Martinom Porubjakom naštudovali v divadle Astorka - Korzo '90 jeho Proces. Ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia zažil slávnu kafkovskú éru Jozef Bednárik so Z-divadlom zo Zelenča.
„Režisér, môj bývalý spolužiak a kamarát, už dávnejšie hovoril, že by Kafku rád robil. V Trnave máme za sebou sedem spoločných predstavení, aj teraz sme sa chopili príležitosti spolu,“ hovorí Martin Gazdík, dramaturg oboch čerstvo uvedených predstavení.
Po Kafkovi sa, ako tvrdí, dovtedy nevrhal, ponuka bola výzvou objavovať nepoznané. „Možno preto som mal pocit, že autorovi vnikám čoraz viac pod kožu, samozrejme, ešte aj počas príprav predstavenia.“
Chvíľu trvalo, kým sa tvorcovia zorientovali. Okrem prečítania základnej literatúry sa pasovali s obrovským množstvom Kafkovej korešpondencie a jeho denníkov. Vybrať si smer a dať únosný tvar a primeranú dĺžku predstaveniu nebolo ľahké.
„Kafka má povesť zložitého autora. Stále vládne okolo neho akýsi intelektuálny mýtus, mnohí majú pred ním nezdravý rešpekt, akoby im stačil povrchný pocit, že ide o zložité veci, a tak sa nimi nebudú zaoberať,“ myslí si Gazdík.
Prehrýzanie sa zložitými, niekoľkoriadkovými súvetiami mu však prinieslo ovocie: v Kafkovi objavil človeka s veľkým zmyslom pre humor. Čierny, suchý, a akurát vhodný na vznik poetiky so znakmi absurdnej grotesky. Tú chceli tvorcovia dostať aj na javisko, hlavne v prípade Ameriky, v príbehu mladého chlapca Karla Rossmana strateného vo veľkom svete. „Chceli sme, aby si divák mohol povedať, že Kafka nie je ten, nad ktorým si treba lámať doma hlavu či dumať nad psychológiou. Napokon, aj autor sám sa jej chcel vyhýbať.“
V inscenácii Listy Milene sa tvorcovia rozhodli sústrediť iba na osobný vzťah Kafku k jeho veľkej láske Milene Jesenskej. Širších spoločensko–politických kontextov sa vzdali, hoci Kafka bol napríklad ku koncu svojho života naklonený sionizmu a chcel emigrovať do Palestíny, a Milena Jesenská sa zase angažovala v komunistickej strane. Sú presvedčení, že keby chceli diváka silou–mocou poučovať, mohol by sa v ich predstavení aj nenájsť.
„To najsilnejšie, čím si ma Kafka získal, bol pocit odcudzenosti a osamelosti človeka vo veľkom aj v tom malom, osobnom svete,“ hovorí Gazdík. „Každý autor ma niečím pritiahne, ale u Kafku to bolo o to silnejšie, že od úplného začiatku som bol opatrný v tom, ako na mňa zapôsobí a ako ho prijme súčasný divák. Občas som bol doňho taký ponorený, že som si nebol istý, či náhodou sám nebláznim. Našťastie, pri tvorbe idem vždy cestou autora, a nie naopak.“
