alková, Ondřej Pavelka, Lucie Žáčková. Premiéra 22. februára.
Zlatá „kaplička“ pražského Národného divadla sa vo štvrtok večer otriasala v základoch. Hudba The Plastic People of the Universe uprostred pozlátených lustrov navodila tú správnu atmosféru paradoxov. Keď na záver Plastici opäť naživo vstúpili do záznamu z pražského koncertu Rolling Stones v Prahe z augusta 1990, publikum zaburácalo a znelo to ako na Strahove. Na premiére Stoppardovej hry Rock'n'roll v sále boli viacerí „starí dobrí rockeri“, chýbal azda len Václav Havel, ktorý je dlhodobo v Amerike.
Legendárny Magor, Ivan Martin Jirous sledoval dianie z centrálnej pozície balkóna v čiernom klobúku a s vlasmi, ktoré už dlho nepoznali kompromisy. Pri klaňačke odmával tvorcom na ich sympatické gesto smerujúce k nemu.
Bola by hanba, ak by sa prvá zahraničná premiéra hry napísanej na osi Cambridge - Praha, nekonala v Prahe. Národné divadlo však k nej nepristúpilo len ako k povinnej jazde.
Tom Stoppard má „pouvoir“ vyjadrovať sa k ilúziám nežnej revolúcie - ktorá, ako sa konštatuje, nepriniesla zlatý vek ani inovatívne riešenie spoločenských vzťahov - nielen preto, že sa narodil v Zlíne. Rock'n'roll nie je jeho prvou hrou venovanou českému disentu, ani jeho jediným textom venovaným analýze ľavicového myslenie. Ak by sa niekomu zdal Rock'n'roll priveľmi filozofujúcim textom, odporúčam upokojiť sa pri jeho trilógii Pobrežie utópie, ktorá mala nedávno premiéru v New Yorku.
Pri výbere citátov i motívov prejavil v tomto prípade Stoppard dobrý dramatický cit, sála sa viackrát naplno rozosmiala. Vtipné boli úvahy o tom, ako „pohanskí“ Plastic People ohrozovali režim viac ako iní „heretickí“ disidenti.
Tragikomické boli strety realít, v ktorých si všetci namýšľali, že využívajú tých druhých - eštebáci svojich agentov, agenti zas svojich eštebákov, či úvahy o tom, ako eštebáci milujú svojich disidentov.
Milé boli aj ponosy tvrdého komunistického intelektuála Maxa na britských robotníkov, ktorí skupujú akcie a volia toryovcov.
Na tejto Stoppardovej hre, adresovanej prioritne Britom, je smutné len to, že do veľkej miery supluje našu vlastnú sebareflexiu. Vieme si povedať do očí, že „normálni“ ľudia nemajú radi chartistov, že oveľa radšej majú pokojný život, pekný byt, auto a čoraz väčší farebný televízor?
Stoppard nezostal pri „morálnom exhibicionizme disidentov“, jeho kritika súčasnosti presýtenej nezmyselnou krutosťou novín, je presná a pritom nie banálna. Popri glosovaní sa mu našťastie podarilo vybudovať aj charaktery, ktorých vývoj sledujeme s citovým zaujatím. Alois Švehlík dodal skvele vykreslenej postave Maxa ľudský rozmer.
Ak Rufus Sewell dostal za postavu Jana cenu Lawrencea Oliviera, ocenenie by si istotne zaslúžil aj David Prachař, ktorý bol vynikajúcim stoppardovským hrdinom, nielen svojím výzorom.
Jan Hartl ako disident Ferdinand mu zaujímavým spôsobom sekunduje. Verný je aj Ondřej Pavelka ako novinár Nigel, hľadajúci podľa logiky médií „story“. O dosť menej prirodzené bolo ženské obsadenie, latku najvyššie držala prirodzená Petra Špalková.
Striedmy výtvarný cit scénografa Jozefa Cillera vytvoril pre tento typ hry adekvátne prostredia, primerané boli aj kostýmy ďalšieho Slováka Petra Čaneckého.
Ešte pred premiérou sa hovorilo o udalosti sezóny. Rock'n'roll ňou určite je, hoci viac zo spoločenského ako z úzko divadelného hľadiska.
Klaňačka, zľava Tom Stoppard, Ivan Rajmont a David Prachař.
FOTO – ČTK
Autor: Praha
