Keby bol autor divadelnej hry s názvom Na Fidela mi nesahej! Miroslav Bambušek ešte o fúz dôkladnejší, vybral by si namiesto divadla futbalový štadión a pozval naň tých, ktorí si chcú nahlas zakričať, že „všetci komunisti sú“, ako so sebazaprením citujem, „čuráci“. S radosťou by sa k nim iste pridali i futbaloví fanúšikovia, ktorí by doplnili divadelné publikum a zažili spoločne s ním slastný pocit mravnej očisty v zmysle „kto kričí dostatočne nahlas, že ten druhý je čuramedán, sám čuramedánom v nijakom prípade nie je“. Do toho by namiesto divadla - presne tak, ako pri februárovom predstavení v pražskom klube Roxy NOD - všetci jedenásti herci vystavovali na obdiv svoje ovisnuté pohlavné údy, aby i tí najhlúpejší krikľúni názorne videli, ako taký „komunista“ v skutočnosti vyzerá.
Tak ďaleko sa Bambušek, chvalabohu, nedostal, ale aj tak jeho agitačná fantazmagória zaváňa vyprázdneným, oficiálne posväteným antikomunizmom, smrdí vypočítavou politickou korektnosťou a ťahá za uši prvoplánovým opakovaním hesiel.
To, čo by v spojení s ukazovaním nahoty a zmesi experimentálnych praktík fyzického divadla mohlo hádam vzbudiť škandál v Československu pred dvadsiatimi rokmi, alebo dnes, ale na Castrovej Kube, pôsobilo v Prahe roku 2007 trápne, kŕčovito a vypáchnuto.
Rozčarovanie tých z nás, ktorí sme sa antikomunistických hesiel dosýta nakričali ešte v období, keď sme ich vykrikovaním riskovali, bolo o to väčšie, že inscenácia bola vypočítavá, avizovaná ako „hľadanie odpovede na otázku, čo bolo a je príťažlivé na doktrínach 20. storočia, inšpirované okolnosťami vylodenia 125 000 Kubáncov na floridskej Miami v roku 1980“. O hľadaní však na javisku nebola vôbec reč. Divákom boli predhadzované osvedčené nálezy umelecky značne ošuntelé, ktoré formou pripomínali paradoxne práve schematizmus umenia vytváraného na politickú objednávku.
Najväčšie oživenie v publiku spôsobila scéna reálneho futbalového zápasu, v ktorom traja herci stvárňujúci záporné postavy kubánskych revolucionárov dostávali góly od ôsmich ostatných.
Rozčarovanie na konci inscenácie bolo o to väčšie, že podmienky na vznik kvalitného a moderného divadla autorom zjavne nechýbali. To sa týka nielen hereckého obsadenia, v ktorom nad ostatnými strhujúcim hereckým výkonom vyčnieval Karel Dobrý v úlohe Ernesta Che Guevaru, ale aj démonickej hudby skladateľa Petra Kofroňa, z ktorej neraz behali po chrbte zimomriavky. Témy kubánskej modernej identity a totalitarizmu v súčasnom svete, ktoré sú i dnes mimoriadne inšpiratívne, boli, žiaľ, zneužité len ako atraktívne lákadlo pre divákov. Kto sa však nimi nechal hriešne zvábiť, obišiel naprázdno.
Napriek tomu som si cestou z divadla krivoľakými pražskými uličkami dokázal v hlave sformulovať, kde zostalo ono „na niečo dobré“, ktoré sa podľa starého príslovia nájde na všetkom, čo je inak zlé. Divadlo je predsa len natoľko autentickým priestorom a svojbytným rituálom, že faloš sa v ňom nevypláca a divákovi neujde. Bodaj by to isté bolo možné bez červenania vyhlásiť o politických rituáloch, ktoré sú na podobne plytkej manipulácii priamo založené.
Autor: Ondřej Mrázek
