S JANOU KIRSCHNEROVOU O NOVOM ALBUME A JEHO TROJROČNOM NAHRÁVANÍ V ANGLICKU

Myslela som, že v polovici umriem

Za všetko môže ružové cédečko, ktoré JANA KIRSCHNER darovala na Vianoce 2003 dcére svojho manažéra Jožka Šeba. Boli na ňom krátke anglické pesničky, na ktorých pracovala už počas nahrávania albumu Veci, čo sa dejú. „ Jožko mi hneď volal, že je to geniálne

(Zdroj: SIMON FOWLER)

, že to musíme vydať,“ spomína speváčka, ktorej vychádza jej anglický album Shine, určený pre celosvetový trh. To sa doposiaľ ešte nepodarilo žiadnemu domácemu hudobníkovi.

Jedenásť piesní ste nahrávali tri roky. Tak dlho na albume nepracovali ani Pink Floyd. Dalo sa to zvládnuť?

„Na začiatku boli chvíle, keď som netušila, či to prežijem. Moment, že tu teraz sedím a rozprávam o Shine, som si vôbec nevedela predstaviť. Skôr som si myslela, že umriem v polovici cesty, vyčerpaná, utrápená. Ten tlak bol, našťastie, motivujúci. Môj producent Ross Collum mi stále prízvukoval - Nemusíš sa báť, všetko bude o. k. Ako príklad mi uvádzal dcéru Peta Townshenda z The Who, ktorá prežívala ťažký rozchod s manželom, a potom spravila najlepšiu platňu. Z tej bolesti sa vyspievala. Moja platňa nie je boľavá. No hoci vyzerá, že je urobená veľmi ľahko, nie je.“

Kedy vám bolo najťažšie?

„Najťažší bol rok 2005, ktorý sme celý zabili robením štyroch demonahrávok. Chodila som na takzvané týždňovky do Londýna, popritom skladala nové anglické pesničky, pretože Ross chcel, aby som vymyslela čo najviac vecí, z ktorých si potom mohol vyberať.“

Ako prebiehalo rozhodujúce schvaľovanie?

„S Ajdži Sabom a Maťkom Zajkom sme hrali v našom štúdiu pre najvyšších ľudí z Universalu. Bol tam hlavný boss, ktorý, mimochodom, povedal, že pred chvíľou mal stretnutie s Mariah Carey. Asi ma chcel vystrašiť a vlastne sa mu to aj podarilo. Mala som knedľu v krku, ani som sa na nich nemohla pozrieť. Pamätám si, ako som na odľahčenie atmosféry povedala, že som si ich predstavovala ako Monsters, ale že v podstate vyzerajú ako normálni ľudia. Nebol to veľmi anglický humor, ale keď sme zahrali, chytili sa. Na večeri mi povedali, že ma berú a môžem nahrávať.“

To bol zlomový moment?

„Áno. No do Londýna som sa definitívne presťahovala až v marci. Predtým som si ešte zaplatila školu, lebo som zistila, že keď sa vážne nebudem venovať angličtine, tak nemám šancu si napísať poriadne texty. Ross nechcel volať nejakého profe­sionálneho textára, ktorý by zaplnil moje pesničky nejakými všeobecnými frázami. Povedal mi, že sa musím potrápiť sama. Sedela som šesť hodín denne s učiteľom angličtiny a čakala na moment, keď začneme definitívne nahrávať.“ (peb)

A potom sa veci už rozbehli?

„Ani moc nie. Ross povedal, že začneme tvrdo makať, ale prvé dni som s ním chodila po galériách a hľadali sme spolu inšpiráciu. Veľa sme tohto neurobili, pretože Angličania cez víkend nepracujú a cez týždeň maximálne do štvrtej, do pol piatej. Bývala som v štvrti Chelsea, päť minút od štúdia. Odtiaľ som sa musela po dvoch mesiacoch vysťahovať. Firma už nechcela platiť nájom, pretože sa vyčerpal balík peňazí určených na platňu. Bola som v šoku. Mali sme nahratých len tridsať percent materiálu. Ross mi vtedy povedal, že sa nemusím báť, že to stihneme. Vtedy som si uvedomila, že on je rovnako šialený ako ja! Samozrejme, sme to nestihli. Povedal mi, že ak si nájdem nové ubytovanie, tak to určite dokončíme. Dokončili sme to po ďal­ších dvoch mesiacoch.“

Vážne ste behávali v parku, aby ste prišli na iné myšlienky?

„Musela som prejsť na vojenský režim, aby som to na začiatku prežila. Mala som dve heslá, ktorými som sa v Londýne riadila. Prvé bolo I Will Show You Motherfuckers! To bolo prvé dva mesiace, neskôr ma to prešlo. Druhé bolo o niečo rozumnejšie - Be Strong and Stay Focus! Keď som sa presťahovala do štvrti Battersea, kde sme bývali piati, park bol útočiskom. Mojou vlastnou izbou, mojím svetom. Tam som rozmýšľala nad textami, frázami, ktoré mi nešli. No hlavne to bolo miesto, kde som si vždy od všetkého oddýchla.“

Ako sa vám podarilo dostať sa do angličtiny?

„S textami bol veľký problém. Cez deň som sa učila hovoriť a večer som študovala Dylanove texty. Rýchlo som zistila, že sa Dylanom nestanem po jednom kurze. Spomínam si, ako som celý víkend sedela nad jedným textom a napísala iba dve slová.“

Pritom ste vždy robili anglické pesničky, nie?

„Áno, ale až teraz zisťujem, že som ich robila z nevedomosti. Čím viac o tom viem, tým viac si dávam na texty pozor. Producent mi povedal, že ak nie som zaťažená cudzím jazykom, tak mi môžu napadnúť rôzne zvláštne spojenia, na ktoré by normálny Angličan vôbec neprišiel. Samozrejme, občas zo mňa vypadli aj úplné bludy.“

Aké to je prepínať zo slovenčiny na angličtinu a naspäť?

„Je to pekná schizofrénia. V Anglicku som nahrávala platňu a domov som chodila spievať. Ako keby boli dve Jany Kirschnerové. Tu som „tá speváčka“, ale vonku som to len ja. No človeka to stále ťahá domov, rodná reč robí dobre, dokonca aj nadávky. Keď mi v štúdiu bolo ťažko, tak som si zanadávala pekne po slovensky. V angličtine to nemalo ten správny účinok. Dokonca som v Londýne napísala aj niekoľko sloven­ských textov.“

Na Shine hosťuje viacero známych mien anglickej scény. Jedným z nich je aj Robbie MacIntosh. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

„Bolo to krásne. Ráno som ho videla hrať na BBC s Markom Knopflerom a Emmylou Harrisovou, potom prišiel k nám do štúdia. Bol fantastický. U Rossa bolo cítiť, že je klasickým štú­diovým človekom, o ktorých sa tam hovorí, že sú jaskynní muži. Robbie bol úplne normálny chlapík, ktorý sa od našich hudobníkov odlišuje iba tým, že sa pohybuje v inej spoločnosti. Keď sme dokončili nahrávanie pesničky Another Day, tak odišiel do Ameriky na turné so Sheryl Crow. V živote som nevidela takého gitaristu. Napriek tomu od neho Ross chcel, aby nahral obyčajnú gitaru, podobnú tej, ktorú hrá Bob Dylan na platni Freewheelin' z roku 1962. Hrozne sa s tým trápil a rozčuľoval sa, že tam Dylan hrá ako nejaký Nemec, ale za tri hodinky to perfektne zvládol. Nakoniec ma vybozkával. Neriešil, že somz východnej Európy, čo sa nedá povedať o všetkých Angli­čanoch.”

Pritom tá východná Európa nie je z vašej platne cítiť.

„Za to môže Ross. On je skutočný umelec a blázon v jednej osobe. Niektoré dni bol otvorený, v iné ledva povedal Ahoj. Nakoniec som zistila, že si žije vo svojom svete, ktorý sa volá hudba. Často sa stávalo, že si zobral do ruky gitaru, hodiny si brnkal a ja som nevedela, čo sa deje. Dnes viem, že rozmýšľal nad mojimi pesničkami a snažil sa nájsť ich správnu podobu. Nebál sa riskovať a prísť so zvukom, že to môže znieť tak, že aj Američanka môže vyrásť medzi martinským ZŤS a Maticou slovenskou (smiech).“

Čo najdôležitejšie vás naučil?

„Že človek musí urobiť tisíc chýb, aby prišiel na to, kde je správna cesta. Robiť chyby je náročné, časovo aj finančne. Pozorné ucho možno nájde na platni Shine veľa chýb, ktoré tam Ross nechal naschvál. Tvrdí, že keď je hudba dokonalá, tak je nudná.“

A čo hlavné ste si zobrali z celého nahrávania?

„Že keď človek rastie, tak ho bolí celé telo a občas aj duša.“

A vás to bolelo?

„Strašne. Cítila som, že sa mením. Vedela som, že veľa vecí zo seba musím zahodiť, aby som prežila. Do Londýna som prišla ako princezná, ktorá niečo nahrá a kúpi si pekné veci. V polovici nahrávania mi došlo, že to tak nie je. Cítila som sa podobne, ako keď som pred rokmi prišla z Martina do Bratislavy. Na začiatku som sa nevedela zmieriť s tým, ako vás ľudia okamžite zaradia podľa toho, odkiaľ ste. Ja som si vravela, že už som spievala aj s Hapkom, nie som predsa žiadna začiatočníčka. Existuje na to jeden pekný slovenský výraz. Trdlo makové. Žiadne zásluhy tam neplatia, buď to máte v sebe, alebo radšej ušetríte čas sebe aj iným. Musela som zobrať veci do vlastných rúk.“

Napríklad v čom?

„Absolvovala som svoj prvý biznis rozhovor s anglickým agentom. Začal sa so mnou baviť spôsobom, že toto predáme tak, toto sa robí takto. Pozerala som ako jeleň. Pochopila som, že hudba je aj o tom. Doma podobné veci vybavoval za mňa Jožko Šebo a bola som pred nimi uchránená. Zrazu som sa s tým musela vyrovnať. Pred dvomi rokmi by som to nezvládla a išla s plačom domov, ale už vo mne fungovala urputnosť, že to dokážem. Stále to opakujem, ale fakt som sa cítila silnejšia. Keď som prišla domov, ihneď sa do mňa obul bulvár, ale bolo mi to jedno. Volali mi, nech sa vyjadrím a poviem všetkým pravdu. Nemala som chuť, aj tak si napíšu, čo chcú. Hovorila som si, že to, čom som dokázala, mi nikto na svete už nemôže zobrať.

Čo budete robiť teraz, po vydaní platne – cestovať medzi Londýnom a Bratislavou?

„Viete, na čo som prišla? V Londýne mi skladanie príliš nejde. Keď som prišla nedávno do Bratislavy, hneď som vymyslela štyri nové veci. A po anglicky! Neviem prečo, akoby som sa tam nemohla dobre sústrediť, ponoriť sa do toho.“

Asi tým, že v Londýne ste stále len ako hosť.

„Možno. Chýbajú mi tam ľudia, ktorých mám rada, priatelia a muzikanti. Londýn je zapozeraný do seba. Keď je človek smutný, to mesto vás vôbec nepodrží. No zažila som tam veľa krás­nych vecí. Nedávno som bola spievať s mladými ľuďmi v komunitnom centre. V miestnosti bolo pätnásť černochov a ja s mojím kamarátom Dankom, ktorý ma tam vzal. Bolo to skvelé, ešte som nikdy nebola v jednej miestnosti s toľkými talentovanými ľuďmi, ktorí mali také množstvo energie. My nemáme toľko energie, ale zas sa vieme sústrediť a tej energii dať smer. Oni sú na všetky strany, tancujú, rapujú, spievajú. Našťastie, majú človeka, ktorý ich vedie tým správnym smerom. Rada by som niekoľkých pozvala aj na Slovensko a urobila s nimi koncert. Napríklad na Pohode.“

Zoberiete do Londýna aj svoju kapelu?

„Neviem. Ross mi povedal, že by bolo dobré, aby som mala v kapele dvoch–troch sloven­ských hudobníkov. Život na Slovensku je pohodlný, aj hudobníci sa tu majú v podstate dobre, takže neviem, či sa mi podarí niekoho zlákať. Ja som si uvedomila, že to chcem skúsiť. Mohla som tu žiť pohodlný život, ale rozhodla som sa to risknúť. Buď človek padne na hubu, alebo sa stane niečo neopísateľné. V Londýne som súčasťou niečoho väčšieho, akoby som bola na druhej strane tej pomyselnej steny medzi východom a západom. Trochu bližšie k Steviemu Wonderovi a Arethe Franklin, v tom kotle, kde sa všetko varí.“

Hudobníčka Jana Kirschner sa narodila 29. decembra 1978 v Martine. Finalistka súťaže Miss Slovensko vydala v roku 1996 debutový album, ten však absolútne prepadol. Zlomovým sa stal druhý nazvaný V cudzom meste (1999), ktorý nahrala na vlastnú päsť a až potom ponúkla vydavateľstvu. Z tejto nahrávky sú hity ako V cudzom meste, Líška, Modrá či Žienka domáca. Na úspech nadviazala ďalšími albumami Pelikán (2002) a Veci, čo sa dejú (2003), ktorý je možno jej najlepšou nahrávkou. Držiteľka niekoľkých Aurelov a Slávikov v tom čase už písala výhradne anglické pesničky, na ktorých pracovala striedavo v Londýne a Bratislave. Tie sa nakoniec objavia na albume Shine, ktorý vychádza v najbližších dňoch.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  4. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  5. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  7. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  8. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  10. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  1. 10 vecí, ktoré môžete dostať od zdravotnej poisťovne zadarmo
  2. Úspech na Majstrovstvách sveta v Quadrathlone
  3. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  4. Od septembra opäť po starom
  5. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  6. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  7. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  8. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  9. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  10. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 954
  2. Od septembra opäť po starom 4 295
  3. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 4 240
  4. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom? 2 170
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 834
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 725
  7. Ako sme jazdili v socializme 1 439
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 275
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 105
  10. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 084

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

O 13. a 14. plate hovoril Danko, teraz ho podporil aj Smer

Koaličné strany sa zrejme dohodnú na úľavách pre firmy, ktoré vyplácajú trináste a štrnáste platy.

KULTÚRA

Rytmus bude nadávať, orchester hrať

Ľahší primitivizmus a ukáznenosť vraj idú dokopy.

SVET

Správca budúcnosti, o ktorom ste nepočuli. Zomrel de Brum

Klimatická dohoda by bez neho nevznikla.

Neprehliadnite tiež

Orchester môže popových hudobníkov zničiť. Je to tenký ľad

Meky Žbirka, Korben Dallas a Longital vysvetľujú, prečo sa rozhodli prerobiť svoje pesničky.

Rytmus bude nadávať, orchester hrať. Ľahší primitivizmus a ukáznenosť vraj idú dokopy

Žiadny hudobný nápad nevyvolal tento rok väčšiu kritiku.

Hollywood funguje na zahmlenom účtovníctve. Búri sa proti nemu oscarový režisér

S komédiou Logan Lucky bojuje Steven Soderbergh proti systému.

Dostali drsnú školu. Súčasní výtvarníci vracajú grafiku do galérie

Grafika nemusí byť len poklesnutý žáner, ukazuje výstava Drsná škola v SNG.