Prvé zábery vyzerajú sľubne, nostalgia v popovom šate: z premietačky skáču na plátno farebné obrázky z holandského mestečka. Preliezky, radnica a reštaurácia U modrého supa.
Tá je miestom deja. Ale nie jej čisto prestreté stoly, kamera si vychutnáva kuchyňu - s jej koreniami a zamestnancami z ďalekých a súčasne príliš blízkych krajín. Výrazný a najsympatickejší je agresívny mizantrop zo Srbska a mentálne zaostalý Turek. Holandský kuchár je arogantný, dvaja Maročania zas machisticky otravní. Ešte je tu alkoholický šéf, ktorý svojím výrazom dodáva kuchyni správnu pirátsku atmosféru. S trochou fantázie sa môže divák na chvíľu cítiť ako na holandskej lodi v Zlatom veku. Toto je tá rozkošná a vydarená časť filmu.
Horšie je to s hlavnou dejovou líniou a hlavnou postavou. Maročan Nordip sa zamestnal U modrého supa aj napriek tomu, že so svojimi študijnými výsledkami by sa skôr hodil na medicínu. Doma predstiera, že študuje v knižnici a otec je na svojho syna - na symbol druhej, asimilovanej generácie imigrantov, ktorá sa premieňa na naturalizovaných Holanďanov - hrdý. Nordip s mohutným tmavým obočím sa zamiluje do blonďavej čašníčky, Holanďanky Agnes.
Ak na začiatku mal film šťavu, po chvíli ustrnie na modele Romea a Júlie, alebo - aby sme zostali súčasní - je to príbeh podobný berlínskemu bestseleru Rýchly život od spisovateľky Zoe Jennyovej. Sociálne nerovný vzťah dvoch rozprávkovo krásnych mladých ľudí podporujú v sladkej pachuti aj formálne prostriedky, ktoré miestami skĺznu až do únavnej mexickej telenovely.
Schnitzel Paradise sa odvoláva na kultovú komédiu Shouf Shouf Habibi!, ktorá sa v Holandsku stala najpopulárnejším filmom roku 2004. Áno, oba zobrazujú holandských Maročanov tak, ako ich vidia, teda s rešpektom, no súčasne ako dobrý terč na žarty. Oceňujeme, že predstavu spolužitia viacerých kultúr, ktorá dnes aj na Slovensku vyvoláva paranoidnú hystériu, opäť dokázali holandskí autori spracovať ako nenáročnú komédiu, ktorá sa zabáva na účet všetkých - politickej korektnosti, stereotypov, xenofóbie, imigrantov aj Holanďanov.
Škoda, že scenár neponúka trošku viac, a že úroveň vtipov sa len zriedka dostane vyššie než po jeden vztýčený prst na ruke. Našťastie, drsné holandské vulgarizmy sú preložené jemnejšie, takže ak pošlete do kina –násťročné deti, možno sa pobavia.
