Vlani, keď sa film Babel premiérovo odpremietal na festivale v Cannes, vybehla jedna španielska novinárka zo sály rýchlo von. Začala odchytávať ľudí a pýtala sa ich: Tak čo na to poviete?
Prepáčte, teraz vám nemôžem povedať nič, dostala zopár odpovedí. Iní sa jej ospravedlňujúco vyhýbali a ona len smutno, ale chápavo kývla hlavou.
Na Babel sa dá asi len ťažko povedať niekoľko krátkych a pritom rozumných viet. Iňárritu si zmyslel, že sa pokúsi postihnúť veľmi veľa vecí naraz. A ak sa to aj v jeho prípade ukázalo byť splniteľné, ešte to neznamená, že sa to dá i opísať.
Dá sa to však veľmi dobre pocítiť. Keď nás tento príbeh vodí po Japonsku, Mexiku a Maroku, nevnímame to ako skvelú poznávaciu jazdu. Nejde o cudzie krajiny, ide o odcudzenie. A to predsa musíme trochu poznať.
V Maroku si to odtrpia mladí Američania, manželia Susan a Richard. Keď sa rozprávajú, pôsobí ticho ako chlad a otázka ako útok. V rodine marockého pastiera kôz sa zasa deti roztopašne zabávajú s novou puškou. Policajti si však jeden mylný výstrel vysvetlia ako teroristický čin a viac nechcú počuť.
Zodpovednej mexickej pestúnke sa nepodarí vypýtať od svojho amerického zamestnávateľa voľno, aby mohla ísť na svadbu svojho syna, a tak nezodpovedne a bez povolenia odíde na tú svadbu aj s jeho deťmi.
V Japonsku sa trápi hluchá tínedžerka, pripadá si odmietaná a nevie, čo spraviť, aby dostala toľko nehy, koľko potrebuje. Iňárritu tieto kruhy nedorozumení a neporozumení spojil, ako sa to už uňho ukázalo byť zvykom. Nespojil ich však náhodami, tentoraz sú medzi postavami skutočné aj silné a pekné vzťahy. Tragédia je v tom, že sa dokážu zrútiť na okamžitých, náhlych drobnostiach.
Je jedno, či boli nekontrolovateľné, alebo len nepremyslené. Dá sa to ukázať jednoduchými slovami, dokumentárnymi obrazmi nasnímanými s ľahučkým odstupom, aj intímnejšími zábermi, ktoré miestami prekročia i múr introvertnosti. A tieto jednotlivé epizódy by si vystačili samy, už v nich je existenciálneho nepokoja dosť.
Lenže Iňárritu zašiel ešte ďalej. Zvýraznil aj hranice–nehranice medzi krajinami, jazykmi, tradíciami. Nie je v tom však nič naivné ani patetické. Len pekné a prečisťujúce.
Vidieť, ako sa marocká zapadnutá dedina teší z príchodu cudzieho autobusu je rovnako dojímavé, ako sledovať zúfalo nekompatibilný rozhovor medzi nelegálnou prisťahovalkyňou z Mexika a americkým policajtom na hraniciach. Iňárritu vravel, že Babel spravil preto, lebo má pocit, že sme si prestali rozumieť. Ak by však predsa len bolo treba, aby sa tento film zhrnul do pár slov, možno by sa hodilo povedať: nádejný, optimistický.
Naozaj zvláštna skúsenosť.
