ml./Róbert Mikla, Štefan Richtárek, Júlia Jamrišková, Marta Potančoková, Karol Čálik, Ivo Heller a ďalší. Premiéra: 1. apríla 2007.
Opereta Pod cudzou vlajkou mala premiéru v máji 1940, v čase, keď nad Slovenskom viala cudzia vlajka. Dej sa odohráva v Paríži i v koloniálnej Indočíne, libreto zjavne nestíhalo za búrlivým vývojom dejín. Len desať dní po jej premiére prelomilo Nemecko francúzsku obranu, do Indočíny sa chystali Japonci.
Čo je však operete po realite. Išlo o to, že hlavný hrdina Ján Holub sa na záver rozhodne vzdať sa kariéry francúzskeho dôstojníka, ba i svojej milej, keď sa dozvie, že Slovensko si založilo vlastný štát. „To musí byť krásna vlasť, keď je lepšia ako kariéra vo Francúzsku,“ počuduje sa jeho Madelein. Pritom kvôli nej náš zádumčivý hrdina celú operetu pretrpel, obrátený k divákom z krásneho poloprofilu.
Tvorcovia povedali, že minulosť nechceli rekonštruovať, nedošlo však ani k sľubovanému dialógu s ňou. Autorské práva neumožnili výraznejšiu kontextualizáciu deja. Ani na úrovni bulletinu sa však k citlivejším aspektom operety, ktorá nebola od premiéry hraná, nikto nevyjadril. Nehovoriac už o tom, že vnímanie „rákosníkov“ a pod. v kolóniách nie je v tomto dielku priveľmi korektné, hoci Holub so svojou slovenskou dušou robí, čo sa dá.
Pesničky však za nič nemôžu. Dedinka v údolí, Saigon, ty mesto krásnych žien či S tebou pod Tatrami, ktoré sa stále dobre počúvajú. Juraj Bartoš urobil príjemné aranžnány, Bratislava Hot Serenaders poskytli krásny hudobný podklad.
Ak sa však už Aréna rozhodla uviesť operetu bez živého orchestra, čo sa samo osebe považuje za kacírstvo, by bolo asi férovejšie prihlásiť sa viac ku klipovitosti hudobných čísel. O to viac, že aj sólisti spievajú cez mikroporty.
Opereta je malá opera, spievať ju neškolenými hlasmi sa nevypláca, svoje party lepšie zvládali herečky aspoň s muzikálovými skúsenosťami Miroslava Partlová, Júlia Jamrišková či Marta Potančoková. Trochu strnulé herectvo Jána Koleníka nevyvážilo jeho spevácke limity, hoci na úlohy milovníka má nesporné predpoklady. Róbert Mikla má herecky i spevácky od operety veľmi ďaleko.
Scéna sa začína maľovanými kulisami, postupne však na scéne pribúdajú chatrče z rákosia. No čo možno žiadať od scény, ktorá nemá k dispozícii takmer žiadnu javiskovú techniku či zázemie. Kostýmy začali s francúzskym šikom, aj ich štýl sa v pralesoch Ázie stratil.
Režisér Rastislav Ballek, ktorý na tejto scéne robil aj Tisa, má vrúcny vzťah k histórii, menej však k operetnej konvencii.
Určite bolo pozorné pripomenúť si Dusíka pri príležitosti jeho storočnice, sympatická je aj snaha oprášiť operetu v bývalom letnom divadle, hoci vnímanie umeleckého profilu Arény to ešte zneprehľadnilo. Dusíkovo dielo by si však určite zaslúžilo profesionálnejšie poctu.
