Filmy Martina Slivku sa nevysielali, boli vraj príliš dlhé. Martin Šulík to teraz televízii vrátil - nakrútil o Martinovi Slivkovi deväťdesiatminútový dokument a ukázal, že na niečo také sa pozerať dá.Film odvysielala Dvojka v nedeľu večer.
Dlhé roky sa pracovalo na tom, aby sa Slivkove filmy len tak ľahko k niekomu nedostali. O Slivkovi sa však vedelo, dokonca aj tam, kde žiadne kiná a možno ani televízory neboli.
Behal po slovenských mestách, dedinkách a neodišiel, kým ich neprekukol a nepochopil. Veľa ľudí má dodnes spomienku, ako s nimi Martin Slivka cvičil a nedal im pokoj, kým sa pred ním a jeho kamerou nepredviedli.
„Nám sa naše životy zdali obyčajné, ale jeho dokázali nadchnúť,“ hovorí v Šulíkovom filme jeden z muzikantov Muchovcov. O nich Martin Slivka nakrúcal tiež. Pôvodne zamýšľal, že urobí film o hudbe. Ale oddeliť ju od všetkého ostatného? To by asi nemohol, každý člen kapely bol pre neho osobitným príbehom.
Slivkov etnografický výskum pasoval k dokumentom, hraný film ho nepriťahoval. V Šulíkovom filme o tom rozpráva Eduard Grečner, režisér filmu Drak sa vracia. Niektoré témy boli blízke im obom, rozdiel bol v tom, že Slivka odmietal štylizáciu a inscenovanie. Myslel si, že folklórne prejavy to nepotrebujú.
Šulík prešiel cez Slivkove práce veľmi pozorne. K drobným ukážkam potom pripojil rozprávanie ľudí, ktorí vedia, ako jeho filmy dopadli.
Bulhari napríklad zakázali premietať dokument Odchádza človek, hoci rozpráva o ich pohrebných tradíciách. Nechceli, aby sa o nich rozprávalo v súvislosti so smrťou, Bulharsko je vraj šťastnou krajinou. Ani po revolúcii nemal Slivka väčšie šťastie, jeho cyklus Deti vetra o Rómoch v Európe vyhlásili rómske organizácie za rasistický.
Samotný Slivka sa v Šulíkovom filme ukáže len párkrát, vraj sa nerád filmoval. Jeho filmy hovoria jednoznačne, bol to skvelý filmár. Aký bol človek, to vyrozprávala jeho rodina, priatelia a kolegovia. Citlivo a celkom úprimne, patetizmus preto mohol zostať za dverami.
Napríklad, Ondrej Slivka s krásnym úsmevom na tvári nazve svojho otca vedúcim galejí. Bol veľmi pracovitý. Keď sa jeho okoliu do takého nasadenia práve nechcelo, muselo si vypočuť tú najhoršiu urážku: metafyzik.
Možno by bolo dobré pripomenúť, že tento portrét nenakrútil dokumentarista, ale režisér hraných filmov. Šulík Slivku obdivuje a veľmi mu záležalo na tom, aby sme mali o ňom film. Venoval mu veľa času a môžeme mu byť vďační, že si takú úlohu dal.
Ukázala sa však nová úloha. V Šulíkovom dokumente Muž, ktorý sadil stromy rozprávajú úžasné veci nielen Slivkovci, ale aj Eduard Grečner, Miloš Kubík, Ondrej Demo, Milan Rúfus či Dušan Hanák.
Ľudí, ktorých treba nechať rozprávať a nahrávať, je teda viac. Aby sa potom nestalo, že na filmovom zázname nebudú, ako na nich nie je Martin Slivka.
