Andy Warhol má tento rok výročie. Ikona pop-artu zomrela pred dvadsiatimi rokmi. Jeho Marilyn, Lenina, či Maa Zedonga nám bude pripomínať balet Slovenského národného divadla. V piatok mala v novej budove SND premiéru hudobná koláž, tanečné divadlo Warhol.
Warhol je prvou premiérou v novej budove SND. Konečne sa baletný súbor SND dožil zadosťučinenia, veď pri činohre a opere mal častejšie miesto na konci než na začiatku. Vynikajúca je aj správa, že šéf baletu SND Mário Radačovský Warholom dokázal, že myslel vážne svoje slová o tom, že sa treba otvoriť novým veciam, že balet premení na „moderne ladený neoklasický súbor s atraktívnym repertoárom.“
Niet sa prečo čudovať, že ho pritiahol práve Warhol, opradený kontroverznými príbehmi, revolučný umelec rusínskeho pôvodu, ktorý sa však cítil Američanom, a o svojich koreňoch príliš nehovoril, hviezda, ktorá provokovala a inšpirovala svojou tvorbou aj životom. Bola to správna voľba. A ťažká úloha.
Heslo: koláž
Gauč, pred gaučom plátno a na ňom sa spúšťajú titulky: Balet SND uvádza. Tak sa začína hudobná koláž Warhol, ktorá sa skladá z 11 obrazov. Na javisku to vyzerá ako tok asociácií po požití omamnej látky, netreba tu hľadať dej, ani strhujúcu energiu. Každý nový obraz prináša so sebou aj novú hudbu, scénu, tanečný jazyk, ak teda niektorý obraz v divákovi niečo vyvolá, nestihne ho rozviť, lebo nastupuje ďalší.
Raz na pódiu rozkošne kývajú „kvetinkovými“ hlavičkami halucinogénne postavičky, inokedy vidíme spod opony len šesť párov topánok, v ďalšom obraze sa rozvíja dráma žiarlivo nešťastnej strieľajúcej Valerie. Mišmaš? „Koláž,“ znie odpoveď.
A tak ako v koláži, niektoré fragmenty sú jemné a dojemné, niektoré silné a presvedčivé, niektoré sexi ľúbivé a niektoré triviálne a polopatistické. Masové scény pri obraze Lenina strhnú diváka, akoby aj on bol súčasťou davu, jednota sfanatizovaného pohybu je dokonalý prostriedok na vyjadrenie totalitného myslenia. Warholova úzkosť, keď stiesnene – ako uväznená duša v cudzom tele – lozí v zelenom skľučujúcom priestore, diváka zasiahne. No matkino pohladenie za výkriku Freddieho Mercuryho „mammaa“ zabíja doslovnosťou.
Tá sa miestami stretáva s nepochopiteľnými obrazmi. Vychutnať si taký extrémny koktail vyžaduje občas veľký smäd. Čo urobiť s výraznou scénou, keď sa na javisko spustí päť portrétov, z ktorých aj divadelný kritik rozozná len dva–tri? Patria ľuďom zo SND. A čo tie ďalšie? Naozaj má každý svojich 15 minút slávy?
„Je to skladačka rôznych obrazov, ktorá je výzvou pre znalca Warhola, aj pre laika,“ vysvetľoval novinárom Mário Radačovský. Nezabudlo sa, že aj tanečný prejav môže byť výzvou?
Hovor s ňou aj Amélia
„Je to titul, kde môžeme urobiť, čo sa nám zachce. Dúfajme, že to bude mať hlavu a pätu,“ zaznelo tiež dávnejšie od autora libreta a choreografie. Krikľavých farieb, šialených nápadov a kostýmov, svetelných efektov podnecujúcich fantáziu, invenčných detailov je vo Warholovi dosť.
Ale slovo „koláž“ slúži ako kľúč k bujarému a miestami tvrdému prestrihu obrazov, no najmä hudby. Prepletá sa melancholický Yan Tiersen (autor hudby k filmu Amélia z Montmartru) s iným filmovým skladateľom Albertom Iglesiasom, od ktorého tu zaznie srdcervúca skladba známa z Almodóvarovho filmu Hovor s ňou. Vzápätí sa tancuje na Queen, nechýba Šostakovič, Gershwin, ani Sinatra.
Nie je to príliš veľa asociácií, ktoré diváka od Warhola viac vzďaľujú než približujú? Fajn, ide o koláž, ale ťažko sa ubrániť pocitu, či sa niekde nepokazil jukebox. Po tom všetkom je veľmi upokojujúce, keď k záveru vdýchne Warholovi viac zmyslu The Velvet Underground.
Jedenásť obrazov sa zdá akurát. No akoby jeden chýbal. Taký, ktorý by v sebe niesol viac kontroverznosti, geniality, života, Warhola.
Hlavu a pätu to má, ale chýba tomu niečo uprostred. Srdce alebo nebodaj tanec?
Warhol
tanečné divadlo v dvoch dejstvách
Libreto: Mário Radačovský
Choreografia a réžia: Mário Radačovský
Scéna: Richard Dulude
Kostýmy: Katarína Holková
Video: Michael Slobodian
Svetelný dizajn: Jerguš Opršal
Dramaturgia: Miroslava Kovářová
Baletní majstri – repetítori: Nora Gallovičová, Juraj Vasilenko
Účinkujú: Juraj Žilinčár, Marko Čulen, Igor Holováč, Lucia Macíková, Katarína Košíková, Viktória Árvová, Kristína Luptáková, Viktória Šimončíková, Romina Kolodziej, Mária
Kupcová, Kvetoslava Štefeková, Adriana Nalezinková, Katarína Kaanová
Premiéra 20. apríla 2007, nová budova SND
Projekt je realizovaný v spolupráci s Múzeom moderného umenia Andyho Warhola a Spoločnosťou Andyho Warhola v Medzilaborciach
