Máločo starne rýchlejšie ako námety sci-fi. Menia sa nielen technológie, ale aj morálne problémy s nimi spojené. Bez ohľadu na objavnosť Čapkových vízií, inscenovať R.U.R. v čase genetických manipulácií a po všetkých filmových utópiách je výzvou.
Na túto výzvu dokázal reagovať len bulletin k novej premiére Činohry Slovenského národného divadla. Číta sa ako detektívka a ponúka zaujímavé informácie nielen „robotom študentom“. Škoda, že nič z nich sa nedostalo do samotnej produkcie.
Inscenovať R.U.R. akoby divák neprešiel od roku 1920 nijakým vývojom je asi omylom. Základy veľkolepo komponovanej inscenácie by tu boli. Scéna Františka Liptáka je efektná, hoci veľkorysé možnosti premietania mohli byť využité aj tvorivejšie. Hudba Michala Novinského prináša melódie i rozmer hollywoodskych filmov.
Stále sme však iba v rovine ilustrácie, Čapkov stále aktuálny avšak pomerne schematický text si žiadal výraznejšiu interpretáciu.
Čapek si vrúcne prial, aby vo chvíli útoku robotov divák cítil, že tu ide o čosi nekonečne cenné – o ľudstvo, a že to ľudstvo, to sme my.
Obávam sa, že práve to sa produkcii nepodarilo dosiahnuť. Skupinka manažérov z Rossumových Univerzálnych Robotov v oblekoch je nám dostatočne ľahostajná. Hra sa vôbec nehodila naturelu režiséra Ondreja Spišáka, ktorý v inom type epickej dramatiky vie z hercov vyžmýkať maximum.
V tomto prípade sa nad úroveň deklamácie v závere dostal Marián Geišberg v úlohe staviteľa Alquista. Profesionálny, ale nie nadštandardný je aj Ústredný riaditeľ Domin Jozefa Vajdu.
Na Helenu Gloryovú položil Čapek priveľké bremeno. Má byť protiváhou mužského sveta a zároveň – ako obletovaná žena vamp – jeho súčasťou. Je to aktivistka i príslušníčka establishmentu zároveň.
Náhradné obsadenie Ivany Kuxovej po odstúpení Zuzany Fialovej nepomohlo produkcii, ale ani herečke. Možno je primladá na to, aby dokázala s mužmi rafinovane manipulovať. Do hry však nedoniesla ani spontánnosť, v neprirodzenosti intonácií konkurovala robotom.
Zuzana Kocúriková v úlohe Nany nechtiac ukázala, že pomaly nemáme v SND herečku, ktorá by prirodzene zahrala „ženu z ľudu“.
Ak bolo zámerom tvorcov, že roboti pripomínali skôr Číňanov po kultúrnej revolúcii ako umelých ľudí, mohlo sa to režijne i herecky viac dopracovať. Neviem, či je však dobré, ak v produkcii vo výsledku cítime viac konflikt tried ako boj o prežitie dvoch geneticky odlišných civilizácií.
Záver prináša dramatickosť vzbury robotov, ale aj zle zahranú naivitu, predovšetkým v dialógu Robotky Heleny a Robota Primusa. Režisér hercom nepomohol nijakým nápadom, nechal sa ich trápiť s nehrateľnými replikami.
Robot musí vedieť brániť svoju existenciu, musí spotrebovať menej energie ako sa naň vynakladá, a musí byť schopný cieleného pohybu.
Takmer to vyzerá ako definícia dobrého divadla, na ktoré sa všetci v novej budove tešíme. Debut na činohernej scéne by však podobne ako roboti potreboval trochu poľudštiť.
Činohra SND
Karel Čapek: R.U.R.
Preklad: Ján Štrasser
Dramaturgia a úprava: Darina Abrahámová
Réžia: Ondrej Spišák
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Michal Novinski
Choreografia: Eva Burdová
Hrajú: Jozef Vajda, Ivana Kuxová, Richard Stanke, Vladimír Obšil, Milan Bahul, Dušan Tarageľ, Marián Geišberg, Zuzana Kocúriková, Ján Koleník, Ján Lupták, Ján Dobrík, Judit Lax
Premiéra 22. apríla 2007, nová budova SND, Sála činohry
