si jej najvydarenejšou nahrávkou za posledné roky.
Váš najnovší album je určite vašou najpestrejšou nahrávkou. Dostali ste chuť opäť viac experimentovať?
„Vždy sa snažím robiť albumy, ktoré by boli zaujímavé pre mňa, ale aj pre moje publikum. Áno, tento album obsahuje mnoho rôznych štýlov a pesničiek, lebo mám rada rozmanitosť. Určite to nie je techno, ktoré bolo na albume 99,9 F, ale snažím sa, aby všetky albumy boli iné. Aby mali elektrické aj folkové momenty.“
Čo sa skrýva za názvom Beauty and Crime?
„Je to album, na ktorom je veľa piesní o New Yorku. Názov Beauty and Crime je môj pohľad, ako by som opísala toto mesto, fráza, ktorá je výstižná. A sú tam aj piesne, ktoré nie sú o New Yorku, ale zaoberajú sa rôznymi podobami krásy.
Album obsahuje pieseň New York Is A Woman. Prečo ste toto mesto prirovnali k žene?
„Ľudia, ktorí prichádzajú do New Yorku, sa ihneď do neho zamilujú pre tajomnosť, kúzlo, ale aj drsnotu. Preto som ho prirovnala ku žene, aj keď nie vždy prívetivej (smiech). Je to pocta môjmu mestu.“
Po 11. septembri sa hovorilo, že New York nebude už nikdy tým mestom ako predtým. Ako na vás pôsobí niekoľko rokov po tejto tragickej udalosti?
„V niektorých smeroch ide život ako predtým, v iných sa radikálne zmenil. Ľudia nosia v sebe pocit, že sa opäť môže niečo stať. Nie je príjemné, že keď počujete zvuk lietadla, ihneď vás prepadne ťaživý pocit v žalúdku. V meste je viac vojakov a policajtov, kontroly v metre, kde často prehľadávajú vašu batožinu. Stále cítiť smútok ľudí, ktorí 11. septembra stratili svojich príbuzných. Ulice lemujú kvety pre hasičov a policajtov, ktorí zahynuli v troskách World Trade Centra. New York je stále hlboko ranený, ale nám nezostáva nič iné, len to prekonať a žiť ďalej.“
Poézia je výraznou súčasťou vašich textov. Súvisí to s tým, že ste v mladosti obdivovali Lou Reeda a Boba Dylana. Čo pre vás znamenajú?
„Obaja sú rôzni. Na Bobovi Dylanovi obdivujem, ako pracuje jeho myseľ. Je úžasné spievať jeho piesne, v ktorých cítite bohatý, farebný a prekrásny jazyk. Ukazuje to, kam až sa dá s piesňou zájsť. Lou Reed je iný. Nie je žiadnym veľkým básnikom, skôr rozprávačom drsných reálnych príbehov. Nepoužíva toľko metafor, ale má neuveriteľný šarm.“
Po niekoľkých dekádachna scéne sa stále cítite ako študentka hudby alebo máte pocit, že ste už zmaturovali?
„V istom ohľade som stále študentkou, aj keď sa už nesnažím tráviť príliš veľa času s mojimi hrdinami. Radšej sa venujem vlastnej hudbe alebo hudbe mladších autoriek. Napríklad Amy Winehouse je skvelá skladateľka. To isté sa dá povedať aj o Beth Ortonovej.
Medzi vašimi poslednými radovými albumami sú dlhšie pauzy. Beauty and Crime vychádza po šesťročnej odmlke. Súvisí to s tým, že trávite viac času pri skladaní piesní?
„Ani nie. Tá pauza je dôsledkom toho, že som si musela dať do poriadku obchodné veci. Nemala som manažéra ani nahrávací kontrakt. Rozmýšľala som aj nad tým, či si založím vlastnú nahrávaciu spoločnosť, alebo sa upíšem opäť veľkej. Nakoniec som sa stala súčasťou Blue Note. Som hrdá, že som na značke, kde v minulosti vydávali velikáni amerického džezu. Po úspechu Norah Jonesovej sa dvere tejto firmy otvorili aj pre ďalších pesničkárov a ja som jedným z nich. Netreba zabúdať aj na to, že som aj matkou dcéry, ktorá má dnes dvanásť rokov.“
Beauty and Crime obsahuje pieseň Ludlow Street, ktorá začína vetou: Láska je jediná vec, na ktorej záleží, láska je jediná vec, ktorá je skutočná. Akoby to vypadlo z pera Johna Lennona. Súhlasíte?
„Samozrejme. To je asi tým, že keď som bola malá, často som počúvala The Beatles, ktorí spievali veľa o láske. Nielen tej romantickej, ale aj láske k človeku. Je to prekrásne posolstvo, ktoré sa však nesmie veľmi často opakovať, aby nezovšednelo.“
Spomínate si na váš koncert na Slovensku pred štyrmi rokmi?
„Áno, Bratislava. Bývala som v nádhernom hoteli a spomínam si na prekrásnu dúhu nad mestom. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. A ešte sa mi vybavuje stará hala (pozn. red. ide o Park kultúry a oddychu), kde som hrala pre publikum, ktoré nadšene a bezprostredne reagovalo na moje piesne.“
Ako znášate náročné koncertné šnúry?
„Našťastie dobre, pretože veľmi rada vystupujem. To je dôvod, prečo to vôbec celé robím. Ale prídu chvíle, keď je človek unavený, sedí niekde v autobuse a má toho plné zuby. Dnes sa už snažím cestovať čo najmenej a byť doma aspoň každé dva týždne. V minulosti som totiž počas koncertných šnúr nevidela domov aj osem týždňov.“
Vašu najúspešnejšiu pesnička Luka ste napísali pred 20 rokmi. Aké spomienky sa vám vybavujú?
„Bola som nesmierne hrdá na úspech, veď z albumu Solitude Standing sa predalo viac ako tri milióny kópií, ale zároveň aj unavená z toho blázinca okolo. Luka je špeciálna pieseň, smutná a drsná. Je to príbeh, ktorý sa naozaj stal. Aj napriek veselým tónom ľudia vedia, o čom je. Či mám rada smutné piesne? Nie všetkým sa páčia, napríklad moja dcéra počúva hlavne veselé songy, napríklad hip-hop. Ale ja ich skladám rada, vychádzajú totiž z mojich skúseností a zážitkov.“
Suzanne Vega (1959) zaujala v roku 1985 hneď svojím rovnomenným debutom, na ktorom bola pieseň Marlene On The Wall. Úspech jej priniesol až nasledujúci album Solitude Standing (1987), ktorý obsahoval obrovský hit Luka, ako aj popevok Tom's Dinner. Kritici si najviac cenia jej štvrtý experimentálny album 99,9 F, plný tanečných a industriálnych rytmov. Doposiaľ vydala spolu sedem radových albumov, vrátane toho najnovšieho Beauty and Crime.
Začínali ste v 80. rokoch ako folkerka, v slávnej newyorskej štvrti Greenwich Village. Zmenilo sa aj tam niečo?
„Áno. Miznú hudobné kluby ako napríklad Folk City, Bottom Line alebo CBGB, podstatné miesta, ktoré tvorili v minulosti scénu. Samozrejme, vznikajú nové miesta, ale dá to prácu, aby ste ich našli a s nimi aj ďalšie talenty, ale tie dnes nemajú toľko možností hrať.“
Všetky vaše životopisy hovoria o tom, že ste jednou z prvých žien, ktorým sa podarilo presadiť na pesničkárskej scéne. Brali ste sama seba ako priekopníčku?
„Viem, že sa to hovorí, ale netreba zabúdať predo mnou tu ešte bola Ricky Lee Jonesová. Môj úspech určite pomohol zmeniť históriu, lebo otvoril dvere pre ďalšie ženy, ktoré prišli po mne. Keď som začínala ani mi nenapadlo, že som akousi pionierkou v tomto žánri. Milovala som hudbu a chcela som ju robiť. Len sa mi v začiatkoch stávalo, že ma často odmietali s odôvodnením, že nepotrebujú nejakú ženskú s gitarou, čo spieva piesne s básnickými obrazmi. Radšej chceli popové pesničky.“
Suzanne Vega na koncerte v Nemecku v roku 1997.
Autor: peb
