Prekladateľka titulkov Zuzana Dudášová by povedala, že táto prehliadka je o láske: „V každom príbehu je trochu iná. Láska k hudbe, priateľom, mužovi, žene, spravodlivosti, dôstojnému prežívaniu. Filmoví hrdinovia sú ochotní spraviť krok smerom k zmiereniu, správajú sa vznešene. Pre niekoho by to mohlo znieť naivne. Indické filmy možno naivné naozaj sú. To ešte neznamená, že sú smiešne alebo hlúpe.“
Zuzana v Indii bola. Vie teda posúdiť, či je filmová realita iná ako to, čo sama videla. Vraví: „Tie filmy neukazujú najväčšiu chudobu. Pravdivo však ukazujú to, ako sa Indovia k sebe správajú. Nie sú takí praktickí a pragmatickí, ako vieme byť my Európania. Oni majú skôr srdce na dlani a hodilo by sa na nich ťažko preložiteľné slovo – loveable. Sú takí milovateľní.“
K indickým filmom patria pesničky a tance (bez ohľadu na to, v akom žánri sú nakrútené) a nijaký tanec zasa nemôže byť bez otvorenej náruče.
Zuzana Dudášová považuje práve tú za symbolickú: „Akoby všetko prijímali, aj keď vidia, že je to nespravodlivé. K veciam pristupujú konštruktívne, snažia sa ich pochopiť. Súčasne vidieť, ako emotívne dokážu svoj osud prežívať. Je normálne, keď zločinec roní slzy a žena zostáva silná. Ženy vedia, čo cítia a dokážu si svoje postoje pred spoločnosťou kedykoľvek obhájiť.“
Okrem množstva emócií treba pri ceste do kina počítať aj s trojhodinou dĺžkou filmu. Pre prekladateľku to znamená o pár desiatok dialógov viac ako napríklad pri európskych filmoch: „V kine možno niekomu dôjde trpezlivosť – dialógy sú naťahovené, filmy miestami pôsobia, akoby boli zložené z niekoľkých častí telenovely. Zároveň to však môže naznačiť indickú mentalitu. S britskou uhladenosťou nemá veľa spoločné, skôr pripomína taliansku rodinu. Na jednu vec sa dokážu spýtať desiatimi spôsobmi, a pritom sa tvária, že je to ten najefektívnejší spôsob komunikácie,“ hovorí Zuzana.
Pri preklade mala najviac starostí s prispôsobením sa rytmu a tempu reči: „Indovia hovoria rýchlo a impulzívne, ale nie preto, že sa hádajú. Preto, že všetko tak veľmi prežívajú.“
