Rašilov patril k zvláštnym umelcom a nevyspytateľným ľuďom. To, kým sa narodil a to, kto sa z neho stal, boli dve odlišné veci. Rašilovov otec - pan Rash, Ritter von Hessen, bol schudobnený šľachtic a pôsobil ako správca šľachtického kasína na Celetnej ulici. Saša si zmenil priezvisko prekladom najskôr na "Rychlý" a potom sa z neho stal Rašilov. Aj keď mal nemecké korene, v krajine, ktorá bola plná ruských imigrantov, bolo príjemné vystupovať v spoločnosti s rusky znejúcim menom. Saša, vlastným menom Václav Rasch, sa vyučil za typografa a do veľkej miery ho vychovávala Žižkovská ulica.
Do Národného divadla sa dostal z kabaretného prostredia v roku 1921. Na najprestížnejšiu divadelnú scénu si ho priviedol Karel Hugo Hilar, ktorého očaril jeho spôsob hrania. Úplne totiž spĺňal najnáročnejšie Hilarove predstavy o hercovi-klaunovi. Práve tento typ hercov bol v 20-tych rokoch 20. storočia v Európe azda najviac žiadaný. Rašilov ale nechcel byť celý život iba klaunom, túžil po postavách so silnými črtami, charakteroch, ktoré by nie iba rozosmievali. V jeho tvári sa však aj pri hraní vážnych postáv zračilo niečo smiešne a tragické, niečo, čo vidno iba v tvári rodených klaunov.
V 20-tych rokoch nadobudol množstvo cenných skúseností, z ktorých potom čerpal počas celej kariéry. V roku 1925 účinkoval dokonca v 21 premiérach, aj keď najskôr išlo iba o menšie úlohy. Prvý raz ho kritika vyniesla do nebies za postavu Polónia v Hamletovi. Rašilov sa v priebehu niekoľkých rokov stal jedným z najžiadanejších hercov činohry, vedel, ako komunikovať s publikom, aj keď to v skutočnosti ani nepotreboval. Jeho charizma bola taká silná, že nemusel ani nič povedať, stačilo mu vystúpiť na pódium a už mu diváci tlieskali.
Saša hral, aj keď v skutočnosti nehral. Bol rodeným humoristom a vypracoval sa na vynikajúceho mystifikátora, dokázal predstierať záchvaty, infarktové stavy a pri tom všetkom dokázal prejsť cez rozum aj samotným lekárom. Práve toto jeho bravúrne umenie ho zachránilo pred nástupom na front počas prvej svetovej vojny. Keďže si svoju pozíciu uvedomoval, v 30-tych rokoch si úlohy začal viac-menej vyberať.
Jeho život, to však neboli iba divadelné dosky, žiara reflektorov a filmové klapky. V rokoch 1943 až 1945 sa divadla dokonca úplne vzdal. Rovnako vášnivo ako herectvo miloval aj starožitnosti, hlavne staré kúsky hodín. Rašilov dokázal stvárniť ľudí veselých aj smutných, postavy jednoduchých, ale pritom múdrych ľudí, obmedzencov, hlupákov aj primitívov. Diváci ho milovali a vynikal najmä v dráme českej, ruskej a francúzskej.
Neskôr začal v divadle hrávať iný typ postáv. Očaril ako vrchný z Jiráskovej Lucerny, naštudoval Rasplujeva (1947) a na doskách, ktoré znamenajú svet, sa z neho stal aj továrnik Kauders v Šafránkovej hre Vlastenci (1953). Keď sa Rašilov stretol na javisku s vynikajúcim hercom, alebo herečkou, dokazoval zázraky. Exceloval na poli drámy, v komických aj tragických hrách. V Národnom divadle účinkoval napríklad v Moliérovej hre Domnělý paroháč, kde stvárnil postavu Sganarella. Zahral si aj Mercadeta v Balzacovej hre s rovnomenným názvom, vďaka Tylovmu Jiříkovmu vidění sa z neho stal Jiřík. Presvedčivo stvárnil Kalafuna v Tylovom Strakonickom dudákovi, Podkolesin v Gogoľovej Ženitbe, vynikol aj ako Sancho Panza v Dykovej hre Zmoudření Dona Quijota a preslávila ho aj rola Akima Akimiča Jusova v Ostrovského Výnosnom místě.
Veselosmutnú tvár ukázal svetu aj ako prvý predstaviteľ Haškovho dobrého vojáka Švejka v českom zvukovom filme režiséra Martina Friča z roku 1931. Diváci si ho pamätajú aj z filmu Přijdu hned, Nikola šuhaj, Rodinné trampoty oficiála Třísky, Mladá léta, či z jeho posledného filmu Kavárna na hlavní třídě z roku 1953.
Saša Rašilov zomrel 4. mája 1955 v Prahe.
SPRACOVANÉ PODĽA: www.csfd.cz, www.zivotopisyonline.cz, www.cfn.cz.
