Novinka nadväzuje na ich debut Whatever People Say I Am, That's What I'm Not. Ten sa vlani stal najrýchlejšie predávaným debutom v dejinách britskej populárnej hudby.
Britské médiá sa každoročne predbiehajú vo velebení svojich skupín. Keď však vycestujú za hranice, ich moc slabne. Arctic Monkeys, zdá sa, toto pravidlo popierajú. Favourite Worst Nightmare v súčasnosti boduje aj v Amerike, čo sa podarí iba máloktorej britskej skupine.
A je tu ešte jedno pozitívum. Nie sú nafúkaní ako ich kolegovia z Oasis, svoj úspech berú s rezervou. Odmietajú rozhovory, dokonca sa vyhýbajú udeľovaniu rôznych cien.
Boli jednou z prvých kapiel, ktorá sa pred tromi rokmi vyšvihla k masovej popularite vďaka dnes takej obľúbenej webstránke myspace.com. Do povedomia sa dostali aj vďaka tomu, že na svojich živých vystúpeniach rozdávali zadarmo svoje nahrávky. Fanúšikovia si tak obľúbili skupinu oveľa skôr, ako stačila vydať prvý album na nezávislej značke Domino.
Najväčšiu pozornosť púta mladučký líder Alex Turner, textár a skladateľ kapely, ktorého talent porovnávajú s Paulom Wellerom z The Jam alebo Noelom Gallagherom z Oasis.
Druhé albumy, ak sa nepodaria, pre mnohé kapely znamenajú konečnú. To však neplatí pre toto kvarteto, ktoré je dnes určite najsledovanejšou a možno aj najpreceňovanejšou kapelou v Británii.
Prečo pútajú toľko pozornosti, keď na prvé počutie ich pesničky ani nie sú také melodické a spevavé ako veci ich kolegov zo skupín Oasis alebo Franz Ferdinand?
Predovšetkým je to ich osobitý štýl – nijaká zo súčasných gitaroviek nemá taký rozpoznateľný sound ako Arctic Monkeys, kde sa miešajú rockové a tanečné rytmy. Tí si aj na albume Favourite Worst Nightmare zachovali svoj priamočiary garážový zvuk.
Predsa však niečo ich pesničkám chýba. Akoby všetka tá mladícka energia, pripomínajúca divokú jazdu na saniach v tuneli, zabíjala pohodu, ktorá je potrebná. Jedna pieseň žerie druhú, až sa album premení na jednu valivú masu.
Turnerova kapela je dnes miláčikom britských žurnalistov, ale dokedy? Kým si nenájdu novú obeť.
