Len čo začnete miešať slovenské ľudové pesničky so súčasným zvukom a rytmami, výsledkom je zákonite gýč. A nepomôže vám v tom ani niekoľko známych spevákov súčasnej popmusic.
V sále Istropolise ich bolo dosť. Od Joža Ráža cez Zuzanu Smatanovú, Kulyho z Desmodu, Mika Hladkého z Gladiatora až po superstarovskú Katku Koščovú. Na jednej strane pódia bola sústredená kapela, na druhej sekundoval folklórny súbor Zlaté husle Martina Sleziaka.
Vodka a playback
K stretnutiu oboch strán však nedošlo. A ak áno, tak maximálne v bufete za pódiom, kde sa nalievala sponzorská vodka. Medzera medzi nimi, na ktorej predvádzali svoje schopnosti tanečníci, bola symbolická – až príliš veľká.
Ľudové pesničky, ktoré prežili storočia, zachované vo svojej prapôvodnej podobe, sa totiž bránia novým moderným šatám. Necítia sa v nich prirodzene. A nepomôže im ani to, keď sú spievané na playback!
Slavonix bol plánovaný ako oslava folklóru, nakoniec z toho zostal jeden veľký cirkus bez nápadu a vtipu. Nechať vedľa seba poskakovať slovenských junákov a breakdancových tanečníkov, ktorí zvádzajú na pódiu fingovaný boj, tomu chýbal akýkoľvek humor. Kapela, zložená zo zdatných inštrumentalistov, medzi nimi Henryho Tótha, Stana Palúcha alebo Boboša Procházku, hrala skutočne naplno, ale to nestačilo.
Popový preplesk
Otcom Slavonixu je Ľubo Horňák, klávesista a člen širšej zostavy skupiny Elán. V propagačných letákoch sa písalo, že budeme svedkami slovenskej verzie Čechomoru, v skutočnosti Slavonix dopadol oveľa horšie ako jeho český sused.
Ten sa dlhé roky pokúša pretvárať moravské piesne a vcelku úspešne ich sprostredkúvať súčasnému uchu. Šou Ľuba Horňáka, na ktorej autor pracoval dva roky, kĺzala dve hodiny po povrchu. Ducha, ktorý v sebe majú zakódované všetky staré pesničky, sa vyvolať nepodarilo.
Folklór bol opäť proti svojej vôli znásilnený. Najprv ho štyridsať rokov ničili komunisti, ktorí ho zakonzervovali v betónových kulturákoch a znechutili ho mnohým ľuďom. Teraz dostal facku aj od slovenskej popmusic.
