Aplauz sa rozlieha plnou Sibamac arénou, keď sa zdvíha lesklá opona, za ktorou v kresle s typickým klobúkom a neodmysliteľnou gitarou sedí hviezda piatkového večera. Tlieskajú tínedžeri, ktorých by tu čakal málokto, pískajú aj tí postarší, ktorým meno Zucchero hovorí už čosi viac, ale najviac vzrušení sú Taliani, ktorých nemôžete nespoznať. Hore na tribúnach sa vo vzduchu objavia talianske vlajky a rockoví tifosi pokrikmi zdravia svojho hrdinu.
A majú na to dôvod. Adelmo Fornaciari, ktorému prezývka zucchero (cukor) prischla už na základnej škole pre jeho tichú povahu, ako prvý exportoval taliansky rock do celého sveta. Drsnejší ako populárny Nek a paradoxne k svojmu menu menej sladký ako romantický Ramazotti.
Päťdesiatdvaročný rocker, ktorý miluje blues natoľko, že podľa neho pomenoval aj svojho syna (Blu), vystupuje na Slovensku v rámci svojho svetového turné Fly, ktoré nesie meno jeho posledného albumu. Od septembra minulého roku sa z neho len v Európe predalo už milión kópií. Šnúra 62 koncertov po Európe je už teraz spolovice vypredaná.
Kapela ako z Woodstocku
Voľných miest je aj tu len zopár. Väčšina z nich patrí tým, ktorí neodolali zvodným rytmom hitovky Cuba libre z nového albumu a divoko sa vlnia pod pódiom.
„Mi piace la lasagna e poi mi piaci tu/ un po' di marijuana sotto il cielo blu,“ spieva so stále plným hlasom. „Chutia mi lazane a potom mi chutíš ty/ trocha marihuany pod nebom belasým,“ rozumejú Taliani a výskajú na súhlas.
Večný problém talianskej hudby, chytľavé mélodie, ktorých obsahu za hranicami nikto nerozumie, zvykol Zucchero riešiť duetmi s anglickým textom, ktoré preňho písali Sting či Elvis Costello. Svojho rodného jazyka sa však nevzdal.
„Dobrý večer, Bratislava,“ pozdraví po prvýkrát roztancovaný a spotený dav až po trištvrtehodinovej dávke soulu miešaného s našliapnutým rockom. Potom už pokračuje v taliančine. Predstaví kapelu, svojou bizarnosťou pripomínajúcu formáciu, ktorá práve zišla z pódia vo Woodstocku. Černošský basák so šatkou na hlave vyzerá ako šaman, za bicími sedí v šiltovke chlapík ako vystrihnutý z grungeovej kapely, a vzadu sa vlní speváčka s afroúčesom, ktorá nápadne pripomína mladú Arethu Franklin.
To spieva on?
Po piesňach z poslednej dosky, medzi ktorými nechýba ani Troppa fedeltá, ktorú mu otextoval Jovanotti, oprašuje talianska legenda staršie skladby. „To spieva on?“ vykrikujú zrazu prekvapené dievčatá opodiaľ, keď spoznávajú melódie, pri ktorých ich rodičia zvyšovali hlasitosť na svojich rádiách.
Tá najznámejšia, ktorú napísal spolu s Paulom Youngom, zaznieva až v rámci prídavku. Hitovku Senza una donna spolu s ním spievajú aj horné rady tribún.
Keď sa na pódiu opäť usádza prach a zdá sa, že je po všetkom, masové skandovanie Zu-cche-ro! vyženie kučeravého sympatiaka predsa len ešte raz do svetiel. Len s klavírnym sprievodom sa rozlúči piesňou, ktorú okomentuje ako najkrajší lovesong. Pomalou You are so beautiful ukáže, že kúsok cukru v ňom ostal aj napriek veku.
Každému je pri východe jasné, prečo ho doma zbožňujú. Jeho piesne nepotrebujú efekty ani orchester. Recept „tri akordy a jedinečná emócia“, ktorému pomáha černošskou senzualitou s jej drsným rytmom, zaberal už v časoch Rolling Stones, a zaberá stále. Aj made in Italy.
