Apríl 2003. S operetnými nestormi stojíme vo foyeri Novej scény. Spomíname na Františka Krištofa Veselého, symbol slovenskej operety. Sme na vernisáži výstavy Divadelného ústavu k jeho storočnici. V divadle, ktoré v roku 1946 spoluzakladal, popíjame z plastových pohárov víno, čo sme si priniesli. Máme čas do pol siedmej. Vtedy začnú prichádzať diváci muzikálovej produkcie a my musíme podľa pokynov vtedajšej riaditeľky uvoľniť priestor.
Máj 2007. Opäť storočnica, opäť symbol slovenskej operety. Ten najväčší - Gejza Dusík. Autor štrnástich operiet a stovky šlágrov. Mnohé z nich zaintonujete a možno ani netušíte, kto ich skomponoval. Zľudoveli. A opäť tu stoja niekdajšie hviezdy niekdajšej Novej scény. Aj výstava visí. Len to víno pijeme z elegantných sklenených pohárov na recepcii v kaviarni Olympia a medzi nami je i minister kultúry.
Máme za sebou dramaturgicky skvele koncipovaný Galavečer Gejzu Dusíka. Zazneli na ňom krásne piesne geniálneho hitmakera – milostné i pijanské, clivé aj temperamentné. „Majster Dusík bol majstrom nadčasovej hudby,“ vysvetľuje šéf operetnej kaviarne (Karol Čálik) svojmu mladšiemu, operetu za muzeálny artikel považujúcemu kolegovi (Roman Fedér). Slov na javisku nebolo priveľa. Tak akurát, formou i obsahom ľahkých a šarmantných. Hudba povedala všetko ostatné.
Neviem si predstaviť krajší nápad, ako postaviť vedľa seba prvoodborových spevákov Slovenského národného divadla s krásnymi hlasmi, no s minimálnou operetnou skúsenosťou, a ostrieľaných „opereťákov“, ktorým to síce s ohľadom na vek či prerušený profesionálny let možno už tak dobre nespieva, no krásne frázujú každučkú vetu a každé vyspievané slovko má zmysel. A hlavne sú neskonale šťastní, že sú znovu doma. Na (Novej) scéne.
Tomu sa nedá nepodľahnúť. A tak sme podľahli, na záver sme stáli a tlieskali a poniektorí aj spievali Najkrajší kút. S tými, čo na javisku odžili celý profesionálny život, s tými, ktorým zrušenie operetného súboru pred desiatimi rokmi zabrzdilo sľubne sa rozvíjajúcu kariéru, i s aktívnymi profesionálmi, čo prišli vzdať hold veľkému majstrovi.
Sprevádzal nás trinásťčlenný orchester pod taktovkou Zdeňka Macháčka, dlhoročného šéfa spevohry Novej scény. Živý, nie z nahrávky. Aj tanečníci boli skvelí. Vo filmovej terminológii sa tomu hovorí „goodfeelmovie“.
Galavečer Gejzu Dusíka.
Scenár: Oleg Dlouhý. Hudobné naštudovanie: Zdeněk Macháček. Choreografia: Dana Dinková. Scéna: Miloš Pietor. Kostýmy: Simona Vachálková. Réžia: Peter Oravec.
Nová scéna Bratislava, 12. mája 2007.
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná kritička)
