Ide o knihu Hansa Thiesa Lehmanna, profesora divadelnej vedy a dramaturgie z frankfurtskej Univerzity J. W. Goetheho. Považuje sa za jedného z najvýznamnejších súčasných európskych teatrológov. Vo svojom diele sa venuje divadelným tendenciám od začiatku 60. rokov po súčasnosť, o ktorých diskutoval aj počas predchádzajúcich dní na svojich bratislavských workshopoch v rámci festivalu Nová dráma.
Podľa jednej z prekladateliek knihy Anny Gruskovej je to u nás prvá kniha, ktorá nehľadá súvislosti réžie, herectva, dramaturgie či scénografie v klasickom zmysle slova, ale zaoberá sa témami, ako sú čas, telo, pamäť, médiá, performance.
„Je písaná esejistickým štýlom, ale zároveň vychádza z veľmi hlbokého filozofického základu, hovorí jedna z prekladateliek knihy Anna Grusková. „Lehman je adornovec, cez Adorna sa do knihy dostáva nemecká klasická filozofia aj súčasná postmoderná filozofia, postštrukturalizmus a ďalšie smery.“
Lehmannovo dielo je vybavené bohatou divadelnou, estetickou, výtvarnou či hudobnou terminológiou. Úlohou prekladateliek bolo ju zladiť, zjednotiť a správne preložiť. Preto spolupracovali s tímom odborníkov zo spomenutých oblastí.
„Ide o klasickú nemeckú syntax s veľmi dlhými súvetiami a množstvom vsunutých viet. Na jednej strane sme chceli, aby sa kniha dobre čítala, no na druhej sme sa snažili zachovať Lehmannov štýl. Ten sa skladá okrem iného aj z množstva citátov a termínov v cudzích jazykoch, ktoré v texte neboli preložené.“
V úsilí zachytiť rozporuplnú skutočnosť novej drámy Lehman vymýšľa popri zaužívaných termínoch aj nové termíny. Dramatický text v klasickom ponímaní už nie je tým hlavným materiálom, z ktorého divadelníci tvoria inscenáciu, ale jednou z jej rovnocenných súčastí, dokonca môže aj chýbať, takže dramatickosť a konflikt sa môžu presúvať do tela, času, priestoru.
„Mohli by sme hovoriť o niečom, čo v Čechách svojho času nazvali ako pohyb divadelného znaku. Všetky zložky divadla okrem hereckej sú zameniteľné,“ vysvetľuje Grusková. Sila tejto knihy podľa nej nespočíva v presnom vymedzovaní pojmov. Skôr ide o otváranie sa novým pojmom, koncepciám či víziám divadla, o prepojenie divadla so spoločnosťou, spoločenskými vedami a inými druhmi umenia.
