a stal uznávaným označením nových divadelných tendencií od 70. rokov po súčasnosť.
Profesor HANS-THIES LEHMANN z frankfurtskej Univerzity J. W. Goetheho sa preslávil tým, že pojem postmoderné divadlo nahradil termínom postdramatické divadlo. Jeho rovnomenná kniha bola preložená do desiatich jazykov (teraz aj do slovenčiny) a jej názov sa stal uznávaným označením nových divadelných tendencií od 70. rokov po súčasnosť.
Ako sa dnes v Nemecku vníma divadelná veda?
„Je relatívne silným študijným odborom. V posledných dvadsiatich rokoch sa prinajmenšom v Nemecku zmenila z čisto starobylej vedy na reflexiu aktuálnych hnutí. Divadelní vedci spájajú divadlo s inými kontextmi, používajú iné teoretické prístupy. A s novým chápaním divadla sa mení aj pozícia dramaturga.“
Ako?
„Je oveľa komplexnejšia: nový dramaturg nie je len takzvaným dobrým duchom divadla. Mnohé divadlá dnes nie sú literárne orientované, a preto potrebujú nové kompetencie, aby mohli pracovať s umelcami, ktorí chcú spájať divadlo s inštaláciou, tancom a videom.“
Čo si myslíte o tomto type divadla?
„Oslovuje ma radikálne, úprimné divadlo, ktoré považujem za dôležitý protipól k produkciám vytváraným na efekt a pre zábavu. Potrebujem umelcov, ktorí mediálnu zábavu odmietajú a svoj pohľad na skutočnosť vyjadrujú nekonvenčnými výrazovými prostriedkami.“
Napríklad?
„Napríkladveľmi ma zaujala chorvátska režisérka Andrea Bozič žijúca v Holandsku, ktorá pracuje s médiami a tancom. Vybrala si scénu z Antonioniho Zväčšeniny, ktorú znásobila a dopĺňala videoprojekciou.“
Čo všetko dnes slovo divadlo podľa vás znamená?
„Mali by sme ho používať nielen na označenie inscenácie, ale celého spektra aktivít, ktoré s jej vznikom súvisia. Pre mnohé dnešné divadlá je rovnako dôležité ako sama inscenácia aj to, že umelci spoločne študujú a diskutujú o nej, medzi sebou, ale aj s úradmi, políciou či verejnými činiteľmi. Preto sa mi veľmi páčia mestské projekty, urban projects.“
Kde hľadať hranicu medzi divadlom a nedivadlom?
„Ľudia často diskutujú o tom, čo je ešte divadlo. Napríklad v prípade waleského umelca Mikea Piersona, ktorý so svojou skupinou pracuje s videokamerami na stráženie verejných priestranstiev. Tento typ projektov je spojený s výskumom, a čo je veľmi dôležité, vidno aj diváka, ktorý prežíva situáciu, v ktorej nielen pozoruje, ale sám je pozorovaný. To mu prináša novú skúsenosť so sebou samým.“
Autor: Anna Grusková (Autorka je teatrologička a dramatička)
