Pre milovníkov tanca je Lucent Danstheater v Haagu, domovská scéna Nederlands Dans Theater, niečo ako chrám. Tvorili tu Jiří Kylián, William Forsythe či Mats Ek. Pred vchodom do divadla sa plazí červený koberec, steny foyeru zdobia fotografie jeho tanečníkov. Medzi nimi sa zo steny smejú aj dvaja Slováci Natália Horečná a Lukáš Timulák. O chvíľu sa usmievajú aj naživo v sále číslo dva. Ráno tam ešte mali tréning, po ňom skúšku nového predstavenia v amsterdamskej fabrike.
Komu čo sadne
Prvé kontakty na Nederlands Dans Theater získal Lukáš ešte počas školy v Monte Carle, kde ho videl tancovať umelecký riaditeľ tohto divadla. Keď sa však bolo treba rozhodnúť, Lukáš podpísal zmluvu s monackým divadlom. Mal pocit, že po skončení školy chce tancovať radšej klasické úlohy. Niežeby si chcel najskôr odskákať iba princov a Luskáčikov, veď v monackom súbore bol pomer klasiky a moderny vyrovnaný. No potreboval získať rozhľad. Keď potom po troch rokoch videl vystupovať domovské divadlo NDT v Haagu, povedal si: tam chcem byť. Šéfovia o ňom vedeli, musel však uspieť na oficiálnom konkurze.
Dostať sa do NDT bolo veľkým snom Natálie Horečnej. Po bratislavskom konzervatóriu však podpísala zmluvu s baletom v Hamburgu, aby si najskôr pretancovala klasiku. Na konkurz do vysnívaného súboru prišla až o deväť rokov.
„To, že v súbore bol už jeden Slovák, situáciu vôbec nezjednodušovalo,“ spomína Natália. Tunajší ľudia sú podľa nej otvorení, pozerajú sa na človeka ako na tanečníka a národnosť nehrá nijakú úlohu. „Stále je to holandské tanečné divadlo. Je až zvláštne, že tu tancuje väčšina cudzincov.“
Tanečníci vítajú zdravú rivalitu a dobrý „challenge“. Každý vie, že sa na javisko dostane. Raz je to menšia rola, inokedy väčšia. „Ide o to, komu čo viac sadne. Dôležité je vytvoriť dobré predstavenie a dať svoj jedinečný vklad,“ hovorí Lukáš.
Kvet baletu treba polievať
Spolupráca sa odvíja od konkrétneho choreografa. Vo všeobecnosti však každý choreograf chce, aby nápady vychádzali aj z tanečníka. „Je tu na to priestor, môžeme byť sami sebou. To sa mi páči,“ hovoria si z duše obaja tanečníci. Spolupráca s choreografmi býva náročná, ale vždy zvíťazí pocit, že tvorcovia sa navzájom podporili. „Ste ako kvet, ktorý treba poliať a on vyženie do krásy a farby a začne kvitnúť,“ opisuje svoje pocity Lukáš Timulák.
Obaja sa na Slovensko z času načas vracajú, no zatiaľ iba súkromne. Vo svete sa stále predstavujú ako Slováci, dvere majú otvorené, no nikde sa nemôžu cítiť doma. „Mrzí ma, že celé roky ma nepozvali do SND,“ hovorí Natália. „Viem, že sa vedeniu nepáčilo, keď som dostala hneď po škole angažmán v Hamburgu a prijala som ho. Ovtedy mám pocit, že ma považujú za akéhosi zradcu. Ľudia, ktorí do nás vkladali to najlepšie na bratislavskej škole, z toho nemôžu vidieť ani kúsok.“
Slovenské národné divadlo považujú za domovskú scénu. Túžia priviezť domov, povedzme, nejaký nádherný duet od Jiřího Kyliána. A nadobudnúť pocit, že ich tu majú radi aspoň tak, ako má rada Praha svojich tanečníkov vo svete. „Pocit tancovať na domácej scéne musí byť užasný,“ myslí si Natália. „Je to ťažšie. Určite by som mal väčšiu trému ako tancovať na turné v New Yorku,“ dopĺňa Lukáš.
Skôr či neskôr uvidíme
V poslednom období prechádzajú baletné súbory v kamenných divadlách zmenou repertoáru. V Nemecku aj Rakúsku klasika výrazne ustupuje moderne. Pred výzvami stojí aj slovenský súbor SND. Natália by dala priestor novým tvorcom. Podľa Lukáša je ideálna rovnováha medzi klasikou a modernou.
A čo získali v NDT? „Ľudskosť, prirodzený pohyb a odvahu pýtať sa,“ presviedča Natália. Lukáš sa zasa naučil komunikovať s ľuďmi. „Nie je to o tom, že je tu riaditeľ, ktorého sa všetci boja. Neznamená to však, že nemá rešpekt.“
Ich najnovšie predstavenie, ktoré má dnes premiéru vo Westergasfabriek v Amsterdame, pripravila dvojica Lightfoot Leon a volá sa Sooner or Later (Skôr či neskôr). Natáliu v ňom napríklad baví stvárňovať charakter starého človeka. Lukáš sa postave celkom oddal, cíti v sebe jej kroky. Hra hovorí o približovaní a citeľnom oddeľovaní muža a ženy. Je to vraj ťažké a zaujímavé zároveň.
Autor: Haag
