V Nitrianskej galérii je odvčera do 24. júna sprístupnená profilová dokumentačná výstava Príbeh Skupiny A - R, ktorú kurátorsky pripravili Barbara Bodorová a Peter Zajac.
„Určitú slobodu si môžem dovoliť, ale len v detailoch,“ napísal pred pár rokmi Milan Bočkay ako sprievodný text k jednému zo svojich obrazov. Aj keď si pri bezhraničnej mystifikačnej tvorbe tohto virtuózneho maliarskeho iluzionistu môže byť človek len zriedka niečím istý, zdá sa, že tentoraz táto veta súvisí naozaj len s tým konkrétnym obrazom. (Pri ňom ju, samozrejme, neradno brať bez pochybností, veď zneistiť diváka to je to, čo majstra veľmi teší.)
V žiadnom prípade však veta neplatí pre umelecké postoje Bočkaya a jeho priateľov zo Skupiny A – R. Nebola to len „určitá sloboda v detailoch“, ktorú si dovolili. Zvolili si slobodu tvorby a život v opozícii proti nastupujúcej normalizačnej kultúrnej politike začiatkom 70. rokov.
Urobili to s plným vedomím vymedzenia sa mimo oficiálnej scény, na prahu svojho profesionálneho života, až by sa žiadalo povedať na začiatku kariéry, ktorej sa však práve vtedy a práve týmto odmietnutím socialistického realizmu spoľahlivo zriekli.
Hoci Skupina A – R oficiálne funguje od roku 1991, faktickým obdobím jej zrodu sú sedemdesiate a osemdesiate roky. Desiatka jej členov – Milan a Klára Bočkayovci, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marián Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch a Dezider Tóth – sa formovala v prostredí ďalších osobností slovenskej výtvarnej alternatívnej scény v čase, keď sa slobodná výmena informácií a prezentovanie tvorby dali robiť len tajne. Dokumentácie z 1. otvoreného ateliéru v dome Ruda Sikoru, bytových výstav, majstrovstiev v posunoch artefaktu a ďalších aktivít tvoria prvú časť nitrianskej expozície.
Osobitné miesto medzi týmito akciami majú polooficiálne výstavy, považované za kľúčové z hľadiska vzniku skupiny. V priestoroch Slovenskej akadémie vied, v závetrí, ktoré aspoň na chvíľu uniklo bdelému oku idelogického dozoru, ich pripravil matematik, katolícky disident a prvý dobrý duch skupiny František Mikloško.
Tým ďalším bol brniansky kunsthistorik Jiří Valoch, ktorý bol neoficiálnym teoretikom postupne sa formujúceho spoločenstva. To sa síce ešte nedeklarovalo ako skupina s konkrétnym umeleckým programom (čo platí až dodnes), ale spájala ho potreba dištancovať sa od pseudohodnôt oficiálnej kultúry a zostať v kontakte s aktuálnymi euroamerickými výtvarnými tendenciami.
Cieľ: zachovať autentickosť tvorby
Cieľom nebolo byť v opozícii, ale zachovať si autentickosť tvorby, čo je (napriek mnohým odlišnostiam) v podstate rovnaký princíp existencie aj inak zdanlivo vzdialeného fenoménu, ako bola česká undergroundová kapela The Plastic People of The Universe.
Ďalším dôležitým človekom bol francúzsky filozof Etienne Cornevin. Na Slovensko prišiel ako lektor francúzštiny koncom 70. rokov, veľmi rýchlo sa skontaktoval s tunajšou alternatívnou kultúrou a stal sa aj rešpektovanou osobou medzi vrcholnými predstaviteľmi českého výtvarného života.
Aby si mladí nemysleli
Do nových pomerov po páde totality prešla partia desiatich výtvarníkov - ako všetci tí slobodní ľudia, ktorých na vernisáži Peter Zajac nazval ľuďmi s pevnou chrbtovou kosťou výtvarnou a občianskou - bez toho, žeby na svojich postojoch a tvorbe museli čokoľvek meniť. „Pohyblivý príbeh“ však pokračoval - pribudla spoluúčasť kunsthistoričky Jany Geržovej a oficiálny vznik Skupiny A - R.
Dobrým dôvodom bola dlhá spoločná minulosť, duchovná alternatívna atmosféra, v ktorej sa kryštalizovali tvorivé koncepcie jednotlivých členov či spoločný obdiv k českému umeniu.
V neposlednom rade to však bola aj nutnosť pripomenúť jestvovanie slovenskej strednej umeleckej generácie, „aby si mladí nemysleli, že pred nimi nikto nič nevytvoril“.
Fenomén Fila
Stále však platilo a platí, že skupina nebola založená na spoločnej poetike alebo umeleckej technike. Charakterizuje ju okrídlený bonmot „spája ich to, že ich nič nespája“, tá krásna jednota v mnohosti.
„Je to nezáväzné, ale o to pevnejšie zoskupenie ľudí bez jednotiacej estetiky, ktorí po nej ani netúžia,“ povedal o nich Rudolf Fila, ktorému sa ako najvšeobecnejšia kvalita tohto spoločenstva javí práve kvalita, strážená priateľskou pozornosťou jeho jednotlivých členov. Aj o tom je hlavná časť expozície na poschodí nitrianskej galérie.
Fila, ktorý patrí ku kľúčovým postavám nášho výtvarného života nielen svojou tvorbou a jej filozofiou, ale aj pedagogickou činnosťou, bol ich skutočným guru (väčšinu z nich učil na „šupke“), s ktorým potom spolu prežívali osud režimom nechcených a nekúpiteľných tvorcov. Je samozrejmé, že nechýba ani medzi laureátmi ceny Christmas, ktorou členovia skupiny vyjadrujú úctu výtvarníkom a spisovateľom za ich tvorbu i mravné postoje.
Medzi držiteľov ocenenia, ktorým je každoročne vždy nový album s dielami členov A - R a pribúdajúcich laureátov, patria okrem iných Alojz Klimo, Adriena Šimotová, Milan Paštéka, Ludvík Kundera, Jindřich Štreit, Václav Cigler, Jozef Jankovič, Viera Kraicová či Ludvík Vaculík. Tejto unikátnej aktivite skupiny patria komorné priestory galérie.
Toto pokorné prihlasovanie sa k veľkým menám súčasným i nedávno minulým možno zaradiť do mnohoznačného názvu A - R, ktorý je skratkou francúzskeho výrazu Avance Retard, vyznačujúceho na hodinkách zrýchlenie a spomalenie chodu. Do zdôvodnenia sa zmestí aj odkaz na zvláštnosť historickej situácie skupiny, na vzťah starého a nového, reality a utópie, spomienky a znovuobjavenia.
Svoj výklad ponúkol aj Etienne Cornevin: „Všetci chceli preskúmať nové umelecké územia a zrazu sa ocitli v prevrátenom svete, kde pocit, že sú vpredu, ich odsúva dozadu. Ten názov je asi aj náznakom, že poslední budú zajtra možno prvými, v čom sa až tak nepomýlili.“ Povedal to pri prvej výstave Skupiny A - R v roku 1991 a pokojne by to mohol povedať aj dnes.
