Vo svojej krajine patrí medzi najobľúbenejšie a najobsadzovanejšie herečky. Ani na Slovensku ju netreba zvlášť predstavovať.
Pred pár rokmi u nás rozvírila hladinu divadelných vôd, keď s úspechom zrežírovala dvoch Shakespearov v Slovenskom národnom divadle v Bratislave a v jednom z nich si aj zahrala. Momentálne tu spolupracuje na muzikáli. Zároveň pripravuje veľký projekt v Pécsi a takmer každý večer hrá v domovskom divadle Vígszínház, kde pôsobí už dvadsaťpäť rokov. A s režisérom Zoltánom Kamondim sa chystá na blížiaci sa filmový festival do Karlových Varov.
Nielen za seba
Posledných osem rokov v Budapešti ju spája so slovenským hercom Milanom Mikulčíkom, pre ktorého bola o desať rokov staršia maďarská diva doslova námetom na štúdium. Dorozumievali sa zvláštnou skomoleninou jazykov, ktorú využili aj vo vydarenom predstavení Medzi nebom a ženou pod režijným vedením Doda Gombára. Svojho času sa s ním predstavili aj v Bratislave a Komárne.
Teraz prichádza Enikő so samostatnou produkciou. Už sám názov V rozkoši niet strednej cesty nezapiera herečkin temperament. Chce presvedčiť, že jej najnovšie predstavenie hovorí nielen za ňu, i keď v ňom hrá iba ona.
Jeho základom sa stali autorské literárne texty, ktoré ju inšpirovali. Predstavenie nazýva skôr svojím večerom plným hudby, zhudobnených veršov a známych songov, ktoré bude spievať za sprievodu výborného klaviristu Ferenca Darvasa.
Smiech cez slzy
„Texty, ktoré som použila, písali ženy, ktoré zastávajú v súčasnej maďarskej literatúre dôležité miesto,“ hovorí herečka, ktorú oslovila téma rodovej citlivosti. Cez poéziu žien napovedá, že svet ju nikdy nevidel v jej ozajstnej skutočnosti.
„Texty pôsobia na mňa mimoriadne silno a vzrušujúco. Sú farebné, a pritom pomenúvajú mnoho vecí spoločným jazykom. Pitvajú otázky dnešného života, rozličné ženské pocity, nálady. Nachádzam v nich iróniu, ale aj vážne momenty, sú tragické aj groteskné zároveň. Možno si nad nimi poplakať, aj sa zasmiať.“
Keď sa objaví samec
Eszenyi sa nebráni feministickej výpovedi. Nemyslí si, že je dobré, ak sa k feminizmu viažu negatívne prejavy. Je pre ňu prirodzené, keď ženy predstavujú samy seba kreatívne.
„V konečnom dôsledku môžeme povedať, sme celkom iné ako muži, po telesnej i duševnej stránke. A tomu prislúchajú naše pocity. Netreba sa za to hanbiť ani to zatajovať,“ hovorí.
Akú má skúsenosť so ženskou súdržnosťou? Je podľa nej biologicky dané, že keď sa nablízku objaví „samec“, ženy sa vedia správať veľmi nepriateľsky. No zároveň tvrdí, že je v nich toľko otvorenosti, krehkosti a inakosti, že sa dokážu medzi sebou výborne pochopiť.
