V Krakove sa skončil tradičný filmový festival. V súťaži vyhrali síce filmy z krajín s bohatšou kinematografiou, ale nielen v športe nemôžu byť všetci prví. Dôležité je aj dať o sebe vedieť. Dlhoročná kontinuita úspešnej slovenskej účasti sa opäť potvrdila.
ila.
Až do roku 1989 bol Krakovský festival jedným z mála miest, kde mali aj slovenskí filmári príležitosť nakuknúť poza železnú oponu, a poznávať tak aktuálnu krátkometrážnu tvorbu Západu, a vlastne celého sveta.
„Naši“ sa však na filmy do Krakova chodili nielen pozerať, ale sa s nimi aj konfrontovať. Už na treťom ročníku v roku 1964 vyhral Zlatého draka dokumentárny film Martina Slivku Voda a práca. Aj dnes je pre nás festival geograficky a hádam i duchovne najbližším medzinárodným filmovým festivalom krátkych foriem. V roku 2001 sem meral cestu Dušan Hudec a s filmom Svedok vyhral Strieborného draka.
Tento rok sa presadil Ikonopis (Pictograph) Miša Suchého, bývalého Slivkovho študenta žijúceho dnes v USA. Nová verzia pôvodného filmu oceneného už na Etnofilme v Čadci v roku 2004 (Cena Martina Slivku) je pôsobivou freskou života v zapadlej vieske ukrajinských Karpát, zloženou z detailov prostého života, zachytených na čiernobielych fotografiách Lidy a Miša Suchých.
Netreba špekulovať
V mimosúťažnej sekcii sa premietal dlhometrážny dokument Marka Škopa Iné svety, made in Šariš a film so Slovenskom spätý predovšetkým tematicky: Na konci cesty – poslední slovenskí drotári režisérky Babette Ellen Kottkampovej, mladej nemeckej filmárky so slovenskými koreňmi.
Aj v Krakove sa potvrdilo, že najpôsobivejšími sú v konečnom dôsledku filmy hoci nápadité, ale bez zbytočnej špekulácie s formou, bez vymýšľania nepravdepodobných situácií v dokumentoch či krkolomných príbehov vo filmoch hraných.
Z krátkych hraných filmov (do 30 minút) zaujal rumunský film Lampa s čiapočkou (Lampa cu cáciulá) režiséra Radu Jude. Prostučký príbeh otca a syna o celodennom putovaní za opravou starého televízora naprieč provinciou je neobyčajne výstižnou metaforou súčasných rumunských pomerov i podmanivým obrazom o sile túžob a snov. Film získal Strieborného draka v medzinárodnej súťaži hraných filmov.
Dlhú metráž zvládol Izrael
Z dokumentov (do 60 minút) sa vyníma francúzsky film poľského autora Marcina Latallo Naša ulica (Notre rue). Tri roky budujú na ruinách starej textilnej fabriky v Lodzi francúzski investori najmodernejšie nákupno-zábavné centrum.
Gigantická revitalizácia je však len v pozadí režisérovho záujmu, lebo Latallo sa koncentruje na život rodiny Furmanzcykovcov – oni bývajú oproti fabriky. Niekoľko generácií rodiny bolo spätých s prácou v továrni a po zániku textilnej výroby len veľmi ťažko „revitalizujú“ svoje životy v zmenených pomeroch.
Premiéru mala súťažná kategória celovečerných dokumentárnych filmov (nad 60 minút). Hádam len jediný potvrdil opodstatnenie dlhej metráže: izraelský film Suveníry (Suvenirim). Emotívny a zároveň vtipný film je pútavým road movie režiséra a jeho 80– ročného otca, bývalého príslušníka legendárnych židovských bojových jednotiek. Cestujú po Európe a nevyhnú sa ani miestam pripomínajúcim krátke vojenské lásky. Po 60 rokoch ožívajú dohady o ich prípadných následkoch – „suveníroch“. Pointu filmu Sharaha Cohena a Halila Efrata samozrejme netreba prezrádzať.
Porota napokon ocenila iný celovečerný dokument (holandský film režiséra Jeroena Berkvensa Jimmy Rosenberg – otec, syn a talent) a aj v ostatných kategóriách pripravila nejedno prekvapenie, ale tak už to na festivaloch chodí. Nie vždy je dôležité vyhrať prvú cenu.
Autor: Tomáš Hučko, Krakov (Autor je režisér)
