je prerušená a tanečníkom sa zíde pohľad z inej oblasti, napríklad z matematiky. Riaditeľka festivalu Bratislava v pohybe MIRA KOVÁŘOVÁ.
Minulý rok dostala Bratislava v pohybe z grantového programu od ministerstva kultúry 3 milióny, tento rok pol milióna. Ako ste to prijali?
„Keď som sa pozrela na zloženie grantovej komisie, tušila som, že nám dajú tento rok menej.“
Z čoho ste to tušili?
„Nie sú tam ľudia, ktorým by bolo blízke súčasné umenie. Ale nenapadlo mi, že mi dajú šestinu dotácie.“
A s čím ste rátali?
„Že dajú polovicu, teda milión a pol. Tak som mala nastavený festival.“
Tento rok ste dostali 560 000, čo je menej ako v roku 2000. Nie je to priveľký regres?
„Od roku 2004 dostával festival od ministerstva kultúry normálne sumy, okolo milióna a pol. Ak nedostaneme milión, nie je možné fungovať. Nie je to len na honoráre skupín, ktoré sa pohybujú v európskej dimenzii. Festival potrebuje priestory, propagáciu. Pritom každá skupina mala aj inú finančnú dotáciu. Nikdy sme sa nespoliehali len na ministerstvo kultúry, to hradilo tak polovicu výdavkov. Je to východiskový bod, okolo ktorého sa nabaľujú ostatné veci.“
Festival má jedenásty ročník. Takto ste si to asi nepredstavovali, však?
„Som sklamaná. Plánovala som posunúť festival do priestorov Slovenského národného divadla, ktoré má výborne technicky vybavené javiská. Väčšia skupina stojí viac, no donesie artefakt, ktorý naši diváci nemajú možnosť vidieť. Viem, že je potrebné podporovať slovenské umenie, ale to potrebuje aj stimul, konfrontáciu, ktorú prinášajú medzinárodné podujatia. Ak ich podvyživíme, budeme sem môcť prinášať len menej kvalitné a divácky menej príťažlivé produkcie.“
Čo nazývate divácky príťažlivou produkciou?
„Keď chcete predstavenie pre širšie publikum, nemôže byť veľmi experimentálne, ale musí mať podstatnú kvalitu. Takých skupín je vo svete dosť. Mali by sme čo ponúknuť a tešila som sa na to, že postúpime tento rok zas o stupienok vyššie. Bohužiaľ, nevyšlo to. Človeku je ľúto, že Slováci si niekedy navzájom nedoprajú.“
Ako pociťujete, že si nedoprajú?
„Niektoré veci sa tu personifikujú. Ak niekto spája Bratislavu v pohybe s mojou osobou, dobre. Ale reputácia a know-how sa nebudujú ľahko. Keby Marie Chouinard nešla do Prahy a odtiaľ do Moskvy, tak by v Bratislave nebola. Je to príliš drahá skupina.“
Nepochádza tá neprajnosť a animozita medzi umelcami aj z toho, že tu je zúfalo málo peňazí na kultúru, princíp kamarátšaftu je stále funkčný a rozdeľovaniu grantov chýba transparentnosť?
„Presne, peňazí je veľmi málo. Keď ich bude ešte menej, určité veci zaniknú. Keď sa chce národ identifikovať, potrebuje svoju kultúru. Nebude sa identifikovať len cez šport. Na Slovensku sa veľa hovorí o cestovnom ruchu, ale do pamiatok treba investovať. A takisto treba podporovať aj živú kultúru. Uznávam, že máme výnimočný folklór. Ale nielen to. Je 21. storočie a už aj folklór nájdeme málokde autentický. Bratislava je mladé a dynamické mesto a potrebuje mladé a dynamické umenie. Pokojne nech je v mestách to mladé dynamické umenie a na vidieku folklór a budeme mať to, čo je pre túto krajinu typické. Nerozumiem, prečo si stále nevieme uvedomiť, že kultúra je určitý druh priemyslu, ktorý môže generovať zdroje, a nie malé. Majme tu všetko, pivný festival, kultúrny festival, športovcov, každý si bude mať z čoho vyberať. Prečo do toho spektra nezačleniť kultúru?“
Pivný festival má súkromného sponzora, kultúrny festival potrebuje okrem sponzora aj niečo zo štátneho rozpočtu. Prečo tu nechápeme, že umenie vždy malo svojich mecénov a podporovať ho nie je rozmar?
„Umenie malo vždy mecénov a vždy zušľachťovalo. Keď si nedoprajeme tento druh kultivácie národa, skončíme ako veľmi povrchní a pôžitkárski. No určite po čase zistíme, že nám niečo chýba. A to niečo sa už nebude dať zrekonštruovať. Ak niečo zostane jednostranné, ľudia sa toho po čase presýtia. No keď budú chcieť niečo iné, už bude kontinuita prerušená a bude trvať dlho, kým vzniknú nové veci. To je ako s našimi umelcami, ktorých vychovávame za naše peniaze a potom odídu do zahraničia, kde je o nich záujem a dokážu sa tam cez umenie uživiť. Keď ich chceme sem pozvať, nemáme na to, aby sme ich zaplatili.“
Zastaví sa únik tanečníkov ?
„Chýba tu základná podporná štruktúra pre tanec. Snažíme sa ju už dlho budovať, ale nedarí sa. Keď pol roka nevieme, či a kedy dostaneme nejaké peniaze, ako sa dá niečo budovať? Ale o tomto sa tu už hovorí posledných osem rokov a ďalších osem sa bude hovoriť a nič sa neudeje. Potom už veľa ľudí zostarne a stratí energiu.“
Nenastal už ten čas, keď verejnosti nestačia pivné slávnosti a očakáva aj kvalitnú slovenskú kultúru?
„(Smiech).“
Napríklad je dosť náročné ísť do kina na slovenský film alebo vidieť predstavenie od slovenských tanečníkov.
„Ja sa teším, že sme dostali prostriedky od Stredoeurópskej nadácie a robíme dvakrát v mesiaci Tanec pod pyramídou v Slovenskom rozhlase. Občas sa niečo zjaví v A-4 nultom priestore. Mne prekáža, že tu chýba lepšie vybavený javiskový priestor, kde by produkcia dostala úroveň aj z hľadiska techniky. Neexistujú tu naozaj profesionálne podmienky pre tanec.“
Pre nízku dotáciu bude mať Bratislava v pohybe len jedinú veľkú hviezdu – Marie Chouinard a z celkových piatich predstavení sú iba dve také, ktoré sme tu zatiaľ vidieť nemohli. Nie je škoda, že ponuka festivalu je tento rok málo exkluzívna?
„Ťažko o tom hovoriť, lebo sme mali vidieť tri ďalšie veci, ktoré tu nikto nevidel. Ale bude tu Jaro Viňarský – slovenský tanečník, ktorý žije v Prahe a vyhral tanečnú cenu Sazky. Ďalej tu bude Debris Company, ktorí už mali premiéru v Slovenskom rozhlase, ale sú výluční a kvalitní vzhľadom na to, čo tu za posledný polrok vzniklo. Réka Szabó tu už bola, ale hodí sa do priestoru Komorného štúdia Slovenského rozhlasu. Cie Laroque a Helene Weinzierl je duet z Rakúska.“
Čo z programu vypadlo?
„Mala tu byť švédska skupina Andersson Dance a skupina Jeana Clauda Gallotu, fenomén francúzskeho tanca. Ešte mal prísť Jozef Fruček s RootlessRoot Company, ktorého predstavenie malo teraz premiéru v pražskej Arche.“
Počas roka zahraničné tanečné produkcie na Slovensko často nechodia. Tí, ktorých súčasný tanec zaujíma, sa mohli tešiť aspoň na Bratislavu v pohybe. Čo majú robiť teraz, ak vylúčime, že by mali čas, chuť, či prostriedky cestovať za tanečným predstaveniami do Prahy alebo Viedne?
„Festival má zmysel možno pre úzku skupinu ľudí, ale prečo ju diskriminovať? A keď, tak na úkor čoho? Čo iné, nové, lepšie tu vznikne, aby sme vedeli, za čo sme tú daň zaplatili? Samozrejme, hranice sú otvorené a každý, koho to zaujíma, môže ísť tam, kde je predstavenie. Ale nie všetci si nájdu čas. A dôležitý je časopriestor. Tanečná komunita je roztrúsená, no vždy sa na festivale stretla. Slovenskí tanečníci mohli komunikovať so zahraničnými choreografmi a tanečníkmi. Lebo keď idete v zahraničí na predstavenie, väčšinou si kúpite lístok, sadnete si do hľadiska, pozriete si predstavenie a odídete. Ale na Bratislave v pohybe to bolo inak. Po predstavení sa stretávalo publikum s tanečníkmi. Študenti zistili, že veľkí tanečníci sú normálni ľudia. Že z úspechu nezhlúpli, že Charles Linehan musel desať rokov ťažko pracovať, kým sa stal úspešným, že takých veľkých tanečníkov je vo svete veľa a že ich cesta je namáhavá. To sa inde nenaučia.“
Nepreháňate s tou atmosférou? Nepodcenili ste ju? Nebolo to tak, ako ste to popísali – diváci videli predstavenie a potom sa rozliezli domov?
„Ľudia majú krátku pamäť. Minulý rok bol festival v Aréne a tam určité veci nefungovali tak, ako som si predstavovala. Bolo by naivné myslieť si, že každé predstavenie a každý festival budú výborné. Funguje to v sínusoidách, tak ako všetko na svete a v živote. Netvárim sa, že som geniálny organizátor festivalu, ale pre tanečné umenie je dôležité, aby festival bol.“
Skupina Marie Chouinard absolvuje pred Bratislavou v pohybe niekoľko predstavení v Prahe v rámci festivalu Tanec v Prahe. Ktoré predstavenie uvidíme u nás?
„U nás bude Chorál a sólo Etude No.1, v Prahe Svätenie jari a Chorál a trio. Mne sa zdalo to trio nevýrazné, ale chápem, že to bude v Prahe, lebo Česi sú konzervatívnejší.“
V tanci?
„Áno, stále žijú v kyliánovskej tradícii a niektoré veci sú pre nich príliš experimentálne.“
Zakladateľka skupiny Marie Chouinard má zaujímavý príbeh. Venovala sa matematike a na balet chodila preto, aby v detstve mala aj nejaký pohyb. Takých choreografov je dosť a ich diela sú väčšinou veľmi nápadité, svieže. Čím to je?
„Práve preto, že majú iný pohľad na svet, že od malička nežili len v tanečnom prostredí, ktoré je svojím spôsobom limitované. Niektoré veci vedia vidieť inak a práve pre ten iný pohľad ich vedia dostať do finálneho javiskového tvaru. Možno nie sú tak dogmaticky závislí od vnútorného cítenia pohybu v sebe samom. Nelimitujú svoje telo schopnosťami a zvykmi, ktoré v ňom majú. Nie je pre nich také podstatné, aby cítili pohyb v sebe, ale to, aby pohyb mal výsledný výraz. Taký, že povie to, čo chcú povedať. “
Takže mladým slovenským tanečníkom by sme mali odporučiť študovať jadrovú fyziku?
(Smiech) „Ale veď tanečník Dano Raček študoval matematiku, ja som študovala ekonomiku, Milan Kozánek zase chémiu, až potom tanec. Aj pán profesor Štefan Nosáľ vyštudoval inú školu. Takže vlastne nie sme na tom až tak zle.“
