Kubánka a Dán na javisku? Predstavenie Aline Alone od Granhoj Dans chutí ako posledná cigara.
Vyholený Dán s modrými očami dôsledne olíže cigaru. Rituálne si ju pripáli. Snob, mafián alebo hedonista? Svetoznámy tanečník a choreograf Palle Granhoj. Mimochodom, o neho teraz naozaj nejde.
Hoci, práve takto sa začína tanečno-hudobný večer Aline Alone, ktorý v rámci festivalu Tanec Praha cestuje po Českej republike. Z Ostravy do Brna a dnes večer bude v pražskom divadle Ponec. Prináša ho dánske zoskupenie Granhoj Dans, miláčik publika.
Aj preto je Granhoj Dans každoročným hosťom Tanca Praha. Túto výsadu má ako jediné zoskupenie. Je to určite aj tým, že ich tanec je nielen podmanivý, ale aj zrozumiteľný. A (ne)zrozumiteľnosť súčasného tanca je veľký postrach divákov.
Lenže tentoraz až tak nejde o Granhoj Dans. Ide o Kubu. O osud Kubánky Aline Sanchezovej Rodriguezovej. „Je to môj príbeh, ale Granhojova perspektíva,“ vysvetlila SME po predstavení hlavná hviezda večera Aline Sanchezová Rodriguezová.
Podobný príbeh sme už niekde počuli. Malé dievčatko miluje zapínať si každý deň spinkami dva drdoly na hlave, keď cvičí grand plie, usmieva sa od šťastia, keď trénuje kubánsku modernu, horí. Palle Granhoj jej pritom len asistuje, stojí v rohu javiska, pýta sa, aby ona rozprávala. Slovami, filmom, piesňami, gestikuláciou a najviac telom. O paradoxe na romantický výraz v tvári v spojení s jej výbušnými svalmi, napríklad. Potom príde pauza a po nej Palle Granhoj uvedie diváka trochu hlbšie do deja: „Dva týždne pred vycestovaním do Európy, sa ozvali kubánske úrady. Aline zakázali vycestovať. Išla za svojou rodinou a priateľmi a rozlúčila sa. Do Európy vycestovala na turistické víza. Tie jej neumožňujú v Dánsku pracovať. Aj toto predstavenie je ilegálne.“
Kým dovtedy diváci ulietavali na umelkyninej energii, ktorá totálne opantala divadlo, v druhej polovici je atmosféra ťaživejšia. Nezachráni to ani spievanie Chan chan z Buena Vista Social Club či roztomilá najotrepanejšia kubánska pieseň Guantanamera.
Aj svetlo sa zdá odrazu ponurejšie, aj tanec vážnejší, vypäté žily sa zúfalo derú cez kožu, harmonika zovretá medzi perami umlčí slová. Divák nemusí rozumieť španielčine, aby tušil, čo tanečnica cedí medzi zuby.
„Atmosféra v Nemecku a v Česku je úplne iná. Tam predstavenie vnímajú kultúrne, v Česku politicky. Je to úžasné. Niečo podobné sme zažili len v Poľsku,“ tvrdí Aline Sanchezová Rodriguezová. A čo ďalej? „Mám 35 rokov, je čas rozhodnúť sa, kde budem žiť. Už ma nebavia tie mocenské hry kubánskej vlády. Veď aj v Európe je dosť latino mužov, machov.“
Napriek tomu predstavenie nenechá v divákoch dusivý pocit. Tá zmes úprimnosti, skvelej tanečnej techniky, v ktorej spája klasiku s hip-hopom, street dance aj capoeirou, osudovo posadeného hlasu a napokon aj toho najjednoduchšieho - spontánneho úsmevu, za ktorý ju pedagógovia dávali za vzor už ako dievčatko – to celé za sprievodu dvoch podobne oddaných hudobníkov vynesie diváka vyššie ako dym z poslednej cigary.
Autor: Brno
