pinou Longital odohrala na Slovensku zopár koncertov.
Vaša sprievodná skupina sa volá The Husbands (Manželia). Vyplýva tento názov z toho, že medzi vami vládnu blízke vzťahy?
„Je to skutočné manželstvo, postavené na hudbe. Máme sa veľmi radi, aj keď niektorí z kapely majú už svoje skutočné manželky, občas na ne veľmi žiarlim. Sú pre mňa ako rodina. To je jedna z vecí, ktorá pomáha našej hudbe, aby bola silná.“
Niektorí hudobníci píšu piesne, pretože sa nimi vyjadrujú, iní zas spievajú príbehy. Sú aj takí, ktorí len chcú zarábať peniaze. Ako je to s vami, prečo skladáte pesničky?
„Sčasti je to nutkanie, nad ktorým nemám žiadnu kontrolu. Pesničky sa jednoducho stanú, hlavne keď chcem byť sama sebou. Zoberiem nástroj a pesnička je na svete. Je to niečo ako terapia. Nezáleží na tom, či je to práca alebo nie, piesne som skladala vždy. Ako keď si ráno dáte raňajky.“
Kedy ste ich začali skladať ?
„Ako osemročná. Prvú som zložila na klavíri a bola dosť divná. Spievalo sa v nej o mužovi, ktorý sa prezliekol za ženu. Volala sa Big Woman (smiech).“
Írsko je krajinou, ktorá stále žije hudbou. Prečo je to tak?
„Neviem. Hudba je súčasťou našej kultúry. V každej rodine je určite jeden hudobník. Napríklad vo Francúzsku ľudia hudbu skôr študujú, ale v Írsku sa hudba dedí.“
Obsahujú vaše pesničky niečo z tejto tradície?
„Možno niekde v pozadí. Vyrastala som totiž v puboch, kde hrali napríklad The Dubliners, a tak som niečo z folkovej hudby pochytila. Mám to v krvi, ale moje piesne sú iné.“
Vášmu štýlu hovoríte atmosférický pop. Čo si pod ním predstavujete?
„Keď si zariaďujem byt, chcem, aby v ňom bolo veľa pekného, farebného a príjemného. To isté platí aj pre moju hudbu. Chcem, aby moje pesničky mali atmosféru, ktorá vás uvedie do nových svetov. Pri ich skladaní sa nechám dokonca ovplyvňovať čarom filmov. Keď spievam, vynárajú sa mi rôzne obrázky a moje texty väčšinou popisujú veci, ktoré vidím okolo seba.“
Čo vás najviac ovplyvnilo?
„Kopce. More. Únik. Milujem filmy, pretože poskytnú únik. S hudbou sa stávam lepším človekom, som šťastnejšia, keď hrám. A milujem poéziu obyčajného života. Dať si kávu v kaviarni, sledovať architektúru, rozmýšľať nad tým, čo sa deje za oknom tohto domu.“
Ste Írka, máte rada U2?
„Bona som stretla v ich dublinskom pube. Všimol si ma, pretože som mala gitaru, a tak sa mi prihovoril, ako sa mám. Bol veľmi milý. U2 majú veľa skvelých, ale aj zlých piesní. Možno preto, že sa nesústreďujú len na hudbu, ale aj na politiku.“
Z Írska každoročne prichádzajú na Slovensko rôznorodí pesničkári. Na ich koncertoch je citíť, že držia pohromade a sú si veľmi blízki. Čím to je?
„Asi preto, že im navzájom na sebe záleží. V Írsku každoročne vzniká mnoho rockových skupín, ktoré medzi sebou nesúťažia, ale pomáhajú si. Hudobný šoubiznis býva opačný, stavia ľudí do pozícií, keď musia medzi sebou pretekať, ale to nie je prirodzené a nemá nič spoločné s umením.“
Ak by ste museli poradiť mladým začínajúcim hudobníkom, čo by to bolo?
„Nerobte to! Choďte radšej študovať právo, lebo inak budete chudobní!“
Skutočne?
„Ale nie. Hudba je magická a ponúkne mnoho príležitostí v živote. Pred časom sme sa presťahovali do Berlína. Bývali sme v karavane, stretli sme ľudí, u ktorých sme sa mohli osprchovať. Zoznámili sme sa ľuďmi z jedného vydavateľstva, ktorí nám poskytli kľúče od veľkej budovy, kde sme mohli slobodne skúšať. Keby sme neboli hudobníci, asi by sa nám to nestalo. Aj keď nemáte skoro žiadne peniaze, stále môžete tvoriť, pretože vás všade pozvú.“
Takže hudba je kľúčom k zážitkom?
„Áno, byť hudobníkom je skvelé!“
Nina Hynesa Longital
11. 6. STV Metro Live
14. 6. Bratislava Štúdio 12
15. 6. Poprad klub Zóna
16. 6. Žilina klub Stanica
