V rokoch 1954 až 1966 bol členom Krajského divadla v Nitre. Počas vojenčiny slúžil ako herec v Armádnom divadle v Martine. Vojenskú službu absolvoval v rokoch 1956 až 1958. V roku 1966 sa stal členom Divadla Nová scéna, kde pôsobil do roku 1990. Po revolúcii mal vlastnú reštauráciu a podnikal.
Müller debutoval vo filme v roku 1960. V Prerušenej piesni stáli po jeho boku Július Pántik, Karol Machata, Viliam Polónyi, Dušan Blaškovič, Viliam Záborský, Elena Pappová - Zvaríková, Mária Markovičová, Rudolf Bachlet a Jozef Čierny. V tom istom roku vytvoril aj svoju druhú filmovú postavu, keď účinkoval v Kudláčovom filme Na pochode sa vždy nespieva. Po trojročnej odluke účinkoval v roku 1963 vo filmoch Smrť sa volá Engelchen a Výhybka. Do pozornosti sa ale dostal hlavne vďaka filmu Obžalovaný z roku 1964. Šesťdesiate roky znamenali pre Müllera veľa práce. Popri účinkovaniu na divadelných doskách hral aj vo filmoch Ať žije republika (1965), Majster kat (1966), Kristove roky (1967), Vánoce s Alžbetou (1968), Touha zvaná Anada (1969) či Génius (1969).
Sedemdesiate roky odštartoval hneď v roku 1970 rolami vo filmoch Nahota a Medená veža (oba 1970). Neskôr prijal ponuky účinkovať vo filmoch Dosť dobrí chlapi (1971), Orlie pierko (1971) a Srdce na lane (1973). Svojho veľkého hereckého ducha predviedol aj vo filmoch Prípad krásnej nerestnice (1973), Do zbrane, kuruci! (1974), či Smrť šitá na mieru (1979). Neskôr exceloval v televíznom seriáli Přátelé zeleného údolí (1980). Televízni diváci si ho môžu pamätať aj ako kaprála Hoferika vo filme Signum laudis z roku 1980, alebo Ondreja Hudeca zo snímky Karline manželstvá (1980). O rok neskôr si zahral vo filme režiséra Antona Majerčíka Vták nociar (1981) a v rozprávke Martina Ťapáka Plavčík a Vratko (1981). Do zbrane ho Ťapák povolal aj ako kráľa Levoslava, keď v roku 1982 pripravoval Popolvára najväčšieho na svete. Okrem toho si v tom istom roku zahral aj Metoda Katrenčíka vo filme Tušenie. Müller dokázal rovnako presvedčivo stvárniť kováča vo filme O statečném kováři (1983) ako aj fotografa Andreja vo filme O sláve a tráve (1985). Nemenej hodnotné boli jeho výstupy vo filmoch Láska s vůní pryskyřice (1984), Velká filmová loupež (1986) a Galoše šťastia (1986).
V roku 1979 dostal titul zaslúžilý umelec. Müller bol predstaviteľom psychologicko-realistického herectva, s úsilím o maximálnu presvedčivosť a pravdivosť. Stvárňoval mužné, silné osobnosti, nepodliehajúce tlaku okolností. Spomedzi jeho divadelných rolí vynikol napríklad ako Bill Starbuck v Nashovom Obchodníkovi s dažďom, ale aj ako Shakespearov Othello či Petruccio zo Skrotenia zlej ženy.
Aj keď sa toho o Vladovi Müllerovi a jeho vzťahu k mužom popísalo v bulvárnej tlači viac než dosť, svoje súkromie si natoľko strážil, že množstvo z informácií zostalo iba v rovine špekulácií. Faktom ostáva, že bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola herečka Eliška Müllerová, druhou tajomníčka činohry Nová scéna Beatrix Müllerová. Z prvého Müllerovho manželstva sa narodil hudobník Richard Müller. Vzťah jeho rodičov sa rozpadol v čase, keď už bol Richard vysokoškolák.
Vlado Müller trávil veľa času na chate pod horou na Záhorí, kde chodievala aj jeho nevesta, televízna a rozhlasová moderátorka Soňa Müllerová s deťmi Filipom a Emou.
S divadlom sa herec rozlúčil po nehode na doskách Divadla Nová scéna, ktorej javisko sa vtedy rekonštruovalo. Počas jedného z predvianočných predstavení sa Müller celou svojou váhou prepadol pod dosky a museli ho hospitalizovať. V nemocnici mu diagnostikovali zlomený bedrový kĺb a podrobil sa operácii. S druhou manželkou sa do Plaveckého Štvrtku presťahovali na chatu po trinástich rokoch spoločného života, ale na javisko sa už nikdy nevrátil. Zomrel 20. júna 1996 v Bratislave na nádorové ochorenie.
SPRACOVANÉ PODĽA: www.csfd.cz, www.cfn.cz, www.wikipedia.org.
