Detský balet Z rozprávky do rozprávky, ktorým Ján Ďurovčík vstupoval do Slovenského národného divadla, nevyšiel. Odvtedy si spoluprácu s našou prvou scénou režisér strihol už trikrát, ale na titul pre detského diváka si dlho netrúfol.
Popolvár s podtitulom Rozprávka, ktorá sa tancuje a spieva, trošku vystrašil. Nie preto, že by deti neobľubovali tanečno-spevavé tituly, ale spojenie baletu a slova v prípade Caligulu a Dona Juana vôbec nevyšlo. Spolupráca s Ľubomírom Feldekom však bola vynikajúcim ťahom. Rýmované pesničky plynuli paralelne s tanečným dejom nenútene a hladko. Po monotónnom úvode Popolvár prekvapoval vtipom a nápadmi. Scéna s rastúcim obilím a vysvietenou nocou počas splnu mesiaca príjemne vyrazila dych. Dych vyrazili aj víly, ktorým sa skupinovú krokovú variáciu v obilí ani raz nepodarilo predviesť naraz. V rámci gradácie rozprávky sa totiž scéna opakovala trikrát, vždy však niektoré port de bras či arabesque prišli o dobu neskôr. Asi bol slabý spln.
Lucia Macíková v úlohe princeznej bola technicky silná a nežne jemná zároveň. Rušivo pôsobilo iba jej vŕzganie špičiek pri sólach.
K ďalšiemu príjemnému prekvapeniu patril Andrej Szabo. V Popolvárovi dostal prvú väčšiu šancu a postave chlapčenskú hravosť a huncútstvo dlžný neostal. V partnerských figúrach bol neistý, ale pri fouetté či skokoch technické nedostatky nemal.
Bailanďácke priateľstvo s Lacim Strikom režisér pretavil do hiphopových sekvencií v rámci klasického baletu. Boj o princeznú systémom dance battle a scéna keď samotná princezná so špičkami na nohách „začala dávať“, boli fóry, ktoré sa nedajú vyhodnotiť inak, než ako veľmi vydarené. Byť princeznou, asi by pre mňa vyšiel ako víťaz Princ Pávie oko, ale rozprávkové konce musia byť tradičné. Režisér Ján Ďurovčík reparát zvládol.
Anton Popovič: Popolvár
Texty piesní: Ľubomír Feldek, choreografia a réžia: Ján Ďurovčík
Scéna: Martin Černý, kostýmy: Simona Vachálková
Premiéra: 22. a 23. júna vSND
