Išlo o záverečný koncert festivalu Hudba Modre, ktorý niesol názov Pocta Martinčekovi a Vargovi. Druhý menovaný, známy klávesista a skladateľ na ňom potvrdil, že teórie o jeho návrate ku klasickej hudbe, z ktorej sa v 60. rokoch vybral na dlhý bigbítový výlet, nie sú len špekulácie. Tentokrát totiž skomponoval zbrusu novú skladbu.
Dvadsaťminútové dielo neprinieslo aranžmány starých skladieb, ale nový materiál. Ten trochu zaskočil publikum, ktoré očakávalo Vargove typické melodické postupy (náznaky jeho štýlu sa objavili len v poslednej tretej časti). „Serióznej“ skladateľskej techniky bolo prekvapivo toľko, že bez textu v bulletine by mnohí prítomní nevedeli, že počúvajú nové dielo autora povestného voľným využívaním prvkov bigbítu a klasiky naraz. Diváci sa prestali mrviť až po skončení skladby, keď sa Varga pridal na pódiu k Moyzesovcom a zahrali niekoľko známych kusov zo spoločného albumu.
Podobne sa mohol cítiť kedysi Ján Cikker, keď mu mladučký Varga ako jeho žiak prehrával svoje experimenty. Ponúka sa aj iná asociácia, s ďalším klasikom 20. storočia Stravinským, ktorý počas svojej dlhej skladateľskej kariéry absolvoval niekoľko radikálnych štýlových premetov. Stravinský veril, že je poctivejšie robiť nové veci, než dokola opakovať tie osvedčené (aj keď publikum si väčšinou myslí opak). A toto je na Vargovom debutovom kvartete asi najcennejšie.
Robiť závery po jednom vypočutí je ťažké, ale azda skladba neskončí ako napríklad tá, ktorú pre klasických hudobníkov nedávno napísal Andrej Šeban. Ona zaznela (zatiaľ?) iba raz. Na premiére.
