Na Artfilme sa premietal starší film Emira Kusturicu Otec na služobnej ceste, kde hráte hlavnú postavu. Bol to ten film, ktorý z vás urobil známu herečku?
„Už predtým som ako neznáma herečka hrala v úspešnom filme. V ňom som vyzerala ako naturščik, a preto si nikto nemyslel, že viem zahrať aj niečo iné. Po úspechu s Kusturicom ma začali volať do divadiel aj filmov. Potvrdila som, že môžem hrať rôzne úlohy a že som dobrá herečka.“
Ako sa s ním nakrúcalo?
„Kusturica je veľmi odhodlaný. Má vlastné pravidlá.“
Aké?
„Obetuje všetko, aby dostal to, čo chce. Jeho umelecké názory a sny o filmoch sú jeho jediné kritériá. Ak ho chceli producenti do niečoho tlačiť, bol pripravený ukončiť filmovanie. Najviac na ňom rešpektujem jeho umeleckú integritu.“
Uplatňujete aj vy umeleckú autonómiu?
„Nie som režisérka.“
Aj vy predsa musíte odolávať rôznym tlakom, nie?
„Skôr som sa od neho naučila, že improvizovať môžete, iba ak ste veľmi dobre pripravený. Pre Kusturicu je improvizácia hrou, ktorá zahrňuje všetkých účastníkov filmovania, aj ľudí z cateringu či technikov. Nestavia hranice medzi umelcov a takzvaných obyčajných ľudí. Pre neho má každá bytosť potenciál byť tvorivá. Preto aj rád pracuje s Rómami. Je trochu ako Fellini.“
V čom?
„Hľadá zaujímavé postavy, tváre, ich príbehy. To mám na ňom veľmi rada. Tiež obľubujem prácu s ľuďmi, deliť sa o myšlienky, tráviť spolu veľa času, keď máme rovnaký cieľ a princípy. Naša práca nie je len práca, je to poslanie.“
Spýtali ste sa ho, čím ho zaujal váš príbeh, vaša tvár?
„Raz mi povedal, že by ma nikdy nezamenil za nejakú známu americkú herečku. To som vedela už predtým, než mi to povedal. Pretože on veľmi rešpektuje osobnosť. Opovrhuje hollywoodskym priemyslom a masovou produkciou filmov, ktoré sú len ďalšou značkou na trhu vedľa Coca-Coly.“
Mnoho Srbov má však pocit, že Kusturica predáva ich etno lacno a len na efekt. Stretli ste sa s tým názorom?
„Stretla. V malých komunitách vždy ľudia závidia tomu, kto vyskočí príliš vysoko, snažia sa ho stiahnuť dole k sebe. Problém je, že ľudia si vás nespájajú len s tým, čo robíte, ale majú názor aj na váš súkromný život. Aj na vaše názory na politiku. Mnohí rešpektujú jeho tvorbu, ale nie jeho politické názory.“
A vy?
„To pre mňa nie je téma. Najdôležitejšie pre mňa je, že jeho politické názory nie sú predmetom jeho filmov, že nemixuje politiku s umením.“
Nie je v jeho filmoch dosť politiky?
„Ale nie tak, aby film slúžil na oslavu jedného politika alebo strany. Politika je súčasťou každodenného života, ani film sa tomu nevyhne. Ale nerobí propagandu á la Leni Riefenstahl.“
Ako to, že vám neprekáža jeho politický názor, keď vy svoj politický hlas prezentujete?
„Nesúhlasím s jeho politickým názorom, ale to je o inom. Môžeme sa hádať o politike, ale v otázkach umenia aj v iných oblastiach ho totálne podporujem.“
Mirjana Karanović v Kusturicových snímkach či v Grbavici a Mirjana Karanović live je veľký rozdiel. Artfilm ste rozžiarili, no v spomenutých filmoch je váš výzor veľmi civilný. Vyhovuje vám táto herecká poloha?
„Je rozdiel medzi mnou a mojím herectvom. Moja súkromná osobnosť nikdy nebola na plátne. Vždy je tam postava, ktorú hrám. Tej dám všetko, čo mám. Nemyslím na svoj vzhľad, ak naň nemyslí moja postava. Zaujíma ma, aby som vyzerala tak ako postava. Keď podpíšem kontrakt, som totálne oddaná režisérovi. Film či divadlo nie je priestor na súkromné prezentácie ako nejaké video v zoznamke pre osamelých, ktorí si hľadajú partnerov. To by som si na plagát k filmu mohla dať aj moje telefónne číslo.“
Nie je to prirodzené, že si hercov spájame so skutočnými osobami? Neveríte, že Johny Depp je sexi drsňák?
„Jasné, verím. Jasné, že mu tiež nemôžem odolať, že o ňom snívam. Ale ja už tých známych mužov ani nechcem vidieť v skutočnosti. Viete, keď som bola mladá, bola som zamilovaná do jedného speváka – bol božský, záhadný, jemný a jeho piesne! A keď mi ho raz niekto predstavil, bola som veľmi sklamaná. Bol taký obyčajný!“
Keď Grbavica na Berlinale vyhrala Zlatého medveďa, vraj nastalo v Bosne a Hercegovine šialenstvo. Režisérku Jasmilu Žbanič doma tak oslavovali, že nemusela platiť v reštaurácii ani v taxíku. Vy ste však Srbka. Necítili Srbi fakt, že ste hrali bosniansku moslimku, ako zradu? Nemuseli ste v reštaurácii a v taxíku platiť dvojitú cenu?
„Až také hrozné to nebolo. Moji diváci ma už poznali, nebola to jediná taká úloha. Ako súkromná osoba som často vyjadrovala svoj postoj v 90. rokoch. Mnohým sa to nepáči. Ale nemyslím si, že som sa príliš angažovala v politike. Len som sa vyjadrovala proti vojne, rozdeleniu krajiny, jazyku nenávisti, nechutnému diktátorovi Miloševičovi a ľuďom okolo neho, ktorí nás rozdelili a spôsobili, že obyvatelia sú chudobní a moja krajina vyzerá ako tlupa hnusných, zlých ľudí. Už sa nepotrebujem k týmto veciam vyjadrovať.“
Ani k vojnovým zločincom, ktorí sú ešte na slobode?
„Aj to bude, potrebuje to čas. Nechcem sa tým zaoberať. Na to je vláda a polícia. Chcem robiť filmy, ktoré o tom hovoria, a tak pomáhať ľuďom premôcť tú dobu. Snažím sa spájať, pracujem v Sarajeve aj Belehrade. A úspešne, niečo som pohla vpred.“
Aj tak znie neuveriteľne, že hráte bosniansku moslimku znásilnenú počas vojny Srbom. Je pravda, že ste si tento fakt uvedomili s režisérkou, až keď sa natáčanie skončilo ?
„Moja postava je moslimka len preto, že sa volá Esma, nepraktizuje islam. Mnoho ľudí v Bosne je neveriacich. Pre mňa to nebol príbeh moslimskej ženy, ktorá je obeťou etnického násilia. Bol to pre mňa príbeh ženy, ktorá bola znásilnená, ktorá trpela. Také obete sú na oboch stranách vojny, hoci v Srbsku ich bolo omnoho, omnoho menej. V umení predsa nezobrazuje istá národnosť len svoju národnosť. I keď si mnohí myslia niečo iné.“
Žbanič zamýšľala nakrútiť film ako dokument, ale potom nechcela, aby obete znova prežívali svoje utrpenie pred kamerou. Vás to nebolelo?
„O utrpení tých žien sa nedá hovoriť slovami. Nedokážete uveriť, že ľudia môžu byť také zvieratá. Vlastne zvieratá je zlé prirovnanie, lebo zvieratá sú dobré. Také monštrá, satanské tvory. Pri tej predstave zúrite. Je ťažké pochopiť, ako sa to dá prežiť. Mnohé ženy prežili fyzicky, ale ich jazvy na duši sú hrozivé. Nedokážu ani komunikovať. Preto je dobré, že potom, čo film vyhral na Berlinale, prijala bosnianska vláda zákon, aby dostávali mesačnú sociálnu podporu.“
