- Nechceš si odpočinúť, miláčik? – počujem bratovu udychčanú otázku. Neprešli sme ani päťsto metrov a už si s Terezkou vedno zotierajú drobné kvapôčky potu.
- Kam to až ideme? – sťažka vydýchne Terezka. Má zaklonenú hlavu a pohľad s hrôzou upretý vysoko hore, kde mesačný svit vytvára z chrbta východnej steny prerušovaný zlatý ornament.
S istým rizikom priznám, že cieľ našej cesty je v nedohľadne, no hneď sa poponáhľam dodať, že iba fyzikálne, nie metaforicky. Vysokú stenu pred nami musíme prekonať v sedle, na ktoré ukážem prstom a odtiaľ už budeme mať vrchol priamo pred sebou.
Apelujúc na ich katolícku identitu, zmienim sa o námahe a nepredstaviteľných príkoriach, akým museli čeliť tunajší pustovníci.
Nikto ma nestopol, čo nepripisujem zaujímavosti povedaného, ale stavu totálneho vyčerpania, ktorý zabraňoval mojim blízkym aj v tom najnepatrnejšom geste, smerujúcom k môjmu umlčaniu. Využijem situáciu a rozhovorím sa o niektorých asketických praktikách. Poviem, že napriek nespochybniteľnému úsiliu tunajších dobrodruhov patrí primát v autodeštrukčnej vynaliezavosti mníchom zo Sýrie.
Jeden v snahe potlačiť svoj sklon k putovaniu nosil taký ťažký náklad železa, že sa pohyboval len pomocou rúk a kolien, iný si postavil celu, ktorá ho nútila žiť v predklone. Dendriti vysedávali na stromoch, styliti na stĺpoch, pasúci sa žili v lesoch a živili sa ako divá zver, ďalší pobehávali po svete nahí, len s bedrovým pásom vyrobeným z tŕnia.
Najviac historických dokladov zostalo o živote Šimona Stylitu. Narodil sa koncom štvrtého storočia a pre svoj prehnaný asketizmus ho vylúčili z kláštora. Zo začiatku žil v akejsi nádrži, kde sa cez pôstne obdobie nechával zamurovať. K okovám mal pripevnený ťažký balvan a svedectvá dokladajú, že medzera medzi nimi a Šimonovou kožou bola zamorená červíkmi. Potom sa presťahoval na osemnásť metrov vysoký stĺp neďaleko Antiochie. Plošina na vrchu nemala ani dva štvorcové metre a Šimon na nej každý deň 1244 ráz padol na tvár. Zotrval tam okolo štyridsať rokov, potom zomrel.
- Potom zomrel? – opýta sa brat.
- Potom zomrel. – zopakujem.
- A prečo 1244 ráz? – opýta sa Terezka.
- Neviem.
- Potom zomrel? – overuje si brat a jeho zaoblené brucho sa ticho začína pohupovať zhora nadol.
- Potom zomrel – priečne prekrížim ruky na znamenie definitívneho konca, ale to sa už bratov nákazlivý smiech preniesol na všetkých a vytvoril dlhú uvoľňujúcu medzeru, v ktorej nebolo treba myslieť, lebo veci sa svojou absurditou vysvetľovali samy a zároveň akousi nevysvetliteľnou logikou samy do seba zapadali, lebo – ako sa mi vtedy videlo – keď pre nič iné, tak pre tento smiech, ktorý zaznel až po šestnástich storočiach od smrti toho čudného človeka, nevyšla jediná sekunda jeho neľudského úsilia nazmar.
- Tak ideme? – navrhne brat, čo je pre mňa natoľko povzbudivé, že mám tendenciu pripísať obrat v jeho myslení svätcovej milosti. Asi za hodinu sa dostaneme k drevenej búdke. Dvaja beduíni v nej predávajú čaj. Zdola prichádzajú ďalšie menšie skupinky a využívajú ich pohostenie. Jazyk beduínov sa mieša s angličtinou, dánčinou, francúzštinou a s naším jazykom, pričom každý rozpráva hlasno, aby v tej trme-vrme prekričal ostatných.
- Babylon, - povie brat a zvyšok svätcovej milosti spojený s pocitom silnej únavy spôsobí, že sa znovu podozrivo rozosmejeme.
- Ešte ďaleko? – opýta sa Terezka. Namiesto odpovede sa pozriem vysoko ponad ňu a Terezka už vie, že musíme vystúpiť ešte vyššie, pretože predná stena nám stále zabraňuje vidieť vytýčený cieľ.
Okolo prechádzajú beduíni a ponúkajú svoje ťavy vyčerpaným turistom. Moji blízki nezvádzajú dlhý boj. Víťazia, pretože odmietajú, pretože ich vnútorné rozpoloženie sa priblížilo k bodu, v ktorom fyzická únava navodí stav apatickej ľahostajnosti k bezvládnemu telu a to je prinútené vydolovať energiu zo svojich tajomných a – videné subjektívne – nevyčerpateľných zásob.
Chodník je čoraz strmší a kamenné schody nepravidelnejšie, kľukatia sa ako vlnovka na chrbte dlhočiznej vretenice a keď sa pozrieme pod seba, vidíme tú vretenicu rozsvietenú svetlom malých bateriek v rukách stúpajúcich.
Približne každých päťsto metrov si robíme prestávku. Pod nami svieti vretenica, nad nami mesiac. Stojíme uprostred tých dvoch svetiel, uprostred ticha medzi nimi, uprostred nás štyroch, akoby sme sa na chvíľočku stali jednou entitou, ktorá stúpa vyššie, pretože dolu pod sebou už všetko videla.
Za hodinu vchádzame do úzkej štrbiny. Vytvára ju rozčesnutá vysokánska stena, prejdeme jej vari stometrovým dnom a konečne máme vrchol pred sebou.
