ú ako tanečný rock a privezú ich cez najbližší víkend do Trenčína na Pohodu. Nadšený nimi nie je len šéf festivalu Michal Kaščák, ale aj britskí novinári. Rozhovor vznikol cez e-mail a dokazuje nielen obmedzenia tejto formy, ale aj starú pravdu, že niektorá hudba veľké slová nepotrebuje.
V tomto roku ste hrali na prestížnych veľkých festivaloch v Glastonbury a Roskilde. Pohoda je porovnateľná akcia na Slovensku, čo očakávate?
„Nie sme si istí, čo očakávate. Každý koncert v tomto lete prekonal akékoľvek očakávania a je ťažké myslieť naň v predstihu. Je lepšie jednoducho prísť a užiť si to namiesto zbytočného premýšľania.“
Začínali ste s cieľom hrávať na párty pre kamarátov, čím je to dnes iné?
„No, hudba sa nám stala prácou. Nezačala nás nudiť, ani nič podobné, je magická a úžasná, akurát niekedy je to skutočne obrovská drina. Keď si predstavíte, že sa zobudíte v Dánsku po trojhodinovom spánku, chytíte lietadlo do Škótska, 4 hodiny presedíte v dodávke, odohráte koncert a o polnoci už ste v Dubline. Pomyslíte si, vow, to je fakt náročné! Ale vždy je to zábava, ktorá sa skvele vyplatí. Sme ako rodina, máme sa radi a podporujeme sa. Dosiahli sme stav, keď vedieme čudné debaty a nik nechápe, o čom. Zmenil sa spôsob, akým pracujeme, ale vzájomne sme si ešte bližší.“
Vaša hudba neznie príliš brazílsky, ako na ňu reagujú ľudia u vás?
„Nemyslím, že Brazília je trh pre nás a byť Brazílčanmi nie je pre nás prvoradé. Náš zvuk naozaj nie je veľmi tradičný a mohli by sme byť z akejkoľvek krajiny. Reakcie doma už príliš nesledujeme, nie je to napríklad polovica z toho, ako sa o nás píše v Británii. Musíme si tam ísť zahrať, potom uvidíme. V Brazílii sme nehrali už viac než rok a v posledných mesiacoch sa zmenilo množstvo vecí.“
V skladbe Artbitch z debutového albumu spievate ,moje umenie je takzvané egocentrické soft-porno alebo len narcizmus’. Vystihuje vás to?
„Táto skladba mala neuveriteľne veľký ohlas, no nie je v nej nič seriózne či hlbokomyseľné. Sú to len drísty o ľuďoch, ktorí si o sebe myslia, že sú umelci. Naša hudba by sa dala skôr opísať ako tanečný rock.“
Tu v Európe teraz veľa kapiel hrá rock šmrncnutý elektronikou a electroclash. Cítite sa byť súčasťou tejto vlny?
„Vôbec nie. Toto hnutie je o inom ako veci, o ktorých premýšľame, keď robíme hudbu.“
Názov ste si zobrali od Beyonce, ktorá raz vyhlásila: „Unavilo ma byť sexi.” Mali ste nejaké iné alternatívy, alebo tento názov zafungoval na prvýkrát a odvtedy funguje stále?
„Vtedy sme si mysleli, že kapela neprežije viac ako jednu šou, viete? Ten názov je skvelý. Nebol úplne prvý, ale spoločne sme sa na ňom zhodli.“
Iná skladba má zase názov Stretnutie s Paris Hilton. Mnohí ľudia si myslia, že ste ju naozaj na tej pláži stretli. Môžete povedať, ako to vlastne bolo?
„Aj vy si to myslíte? Hahaha... Pieseň vznikla ešte v roku 2003 a jej text nedáva žiadny zmysel. Nie je to z neho dosť jasné?“
V tlačových správach som sa dočítal, že dávate prednosť koncertom pred skúšaním. Prečo?
„Ale vôbec nie. Máme radi oboje. Kde ste to našli? Netreba veriť všetkému, čo sa napíše. A, prosím, nemeňte naše slová, je fakt zlé, keď sa to deje. Cítite sa byť podvedení novinármi.“
Svoj prvý album ste vydali v Sub Pope, pre ktorý nahrávala Nirvana a ďalšie grungeové kapely. S tým, čo hráte, by ste lepšie zapadli do labelu Chicks on Speed, nemyslíte?
„No, vlastne už sme takmer tam. Ale takto je zbytočné premýšľať, ľudia zo Sub Popu nás majú radi, sú otvorení a získali nás. Myslím, že to dokonale dáva zmysel. Poviete Sub Pop a ľudia hneď začnú s Nirvanou, ale u nich je dnes množstvo najrôznejších umelcov.“
Adriano je v kapele jediným mužom. Má to ťažké?
„No, tieto veci okolo dievčat a chlapcov… je to mimo nás. Nezaťažujeme sa tým a nikdy sme si to neuvedomovali. Sme priatelia a vôbec nás nezaujíma, kto je akého pohlavia.“
