Čo pre vás znamená príbeh? Máte vlastnú definíciu?
„Zdá sa mi, že príbeh sa do textu dostáva dvomi spôsobmi či cestami. V mojom prípade možno iba chodníkom. Tou lepšou cestou je asi neustála zmena deja, ktorý od začiatku cez nejaké zápletky a peripetie s napätím sledujeme až do konca, kde nás čaká výrazná pointa. Takýto príbeh sa mi vlastne nikdy nepodarilo napísať.“
Prečo?
„Vychádza to asi z môjho vnímania sveta, kde sa sem-tam križujú chodníky všelijakých maličkostí, epizód a historiek, ktoré sa potom, ak mám šťastie, ponúknu do nejakej skladačky - a zrazu mám tému. No takisto to môže byť vianočný stromček, na ktorý sa navešajú ozdoby rôznych drobných udalostí, starých vtipov a bláznivých nápadov. Človek nikdy nepíše len to, čo zažije, ale občas aj sám niečo vymyslí, pridá k tomu, čo sa stalo. A tak sa to všetko doplní, domyslí, dotvorí.“
Máte nejaký svoj veľký životný príbeh?
„Ak nepočítam za veľký príbeh plynutie času, v ktorom sa vždy odohráva nejaká následnosť udalostí, ktoré možno majú nejaký spodný prúd, nejakú spojitosť, tak som dokopy nijaký veľký príbeh nezažil. Skôr je to vždy taká mozaika, túžba po vitráži, okná z farebných skiel, cez ktoré presvitá svetlo, pričom vzniká dúha emócie. Ale to už preháňam a príliš si fandím.“
Čítala som názor, ktorý hovorí o tom, prečo ľudia majú potrebu čítať, pozerať, počúvať príbehy. Potrebujeme ich na to, aby sme s iným človekom prostredníctvom stotožnenia prežili jeho konflikt, kritickú situáciu, aby sme odpozorovali, akým spôsobom sa mu to podarí, alebo nepodarí. Preto napríklad málokedy akceptujeme náhodu. Z čoho vyplýva potreba písať príbehy?
„Konflikt so svetom môže byť jedným zo spúšťacích mechanizmov, predovšetkým vyrovnávanie sa s tým konfliktom. V prípade knižky Zima na ruky to jednoznačne bola strata najbližších ľudí. Či som chcel alebo nechcel, a viem určite, že nechcel, musel som sa vyrovnávať so zúfalstvom. Keď sa stanú tragické veci, človek sa napokon pocitu zúfalstva aj tak nevyhne.“
Dá sa písaním vyrovnať s tým zúfalstvom? Veríte v takúto silu písania?
„Smrť je vždy konfliktom so svetom, aj keď možno paradoxne pre tých, čo nezomrú. A nemusia o tom ani písať. No ja som vždy akosi veril, že písanie je živou vodou, ktorá nám tých blízkych aspoň na chvíľu vráti. Podobne to funguje aj pri rozhovore, pri každej spomienke – a dúfam, že aj pri čítaní, teda v čase, keď láskavá čitateľka alebo čitateľ vezme do rúk moju knižku. Nemusím o tom vedieť. Ale zároveň sa na to stále znovu spolieham.“
V knižke Zima na ruky píšete, že nie ste schopný to nešťastie naozaj zapísať. Mám pocit, že keď je to ešte živé, tak sa to skoro nedá, a keď sa s tým človeku nakoniec podarí vyrovnať, už nie je motivácia sa k tomu vracať, preto to ide rovnako ťažko.
„Nikdy neviem precízne odlíšiť, kedy je vhodný čas a kedy už ten čas vypršal. Pri písaní sa skôr riadim intuíciou ako nejakou racionálnou úvahou, akoby som očakával, že téma sa prihlási práve v tom čase, keď s ňou budem schopný komunikovať. Takže nikdy neviem, akú knižku napíšem. Ten čas je vždy rovnako vhodný, ako je vždy rovnako nevhodný. Človek skrátka musí podstúpiť akési riziko, prijať ponúknutú výzvu, aj keď to znie asi trošku pateticky. No napokon sa odváži a skúsi to urobiť.“
Ako to bolo v prípade tejto knižky?
„Nikdy som nemal problém prestať s písaním, keď sa mi nedarilo – a hodiť všetko napísané do koša, aj keď som sa v tej chvíli skoro vždy veľmi ľutoval. Knižku Zima na ruky som napísal ako poviedku, ktorá sa potom rozrástla do väčšieho textu. Myslel som si, že je to uzavretá vec, a vtom sa to zrazu pohlo ďalej. Pravda je taká, že aj dnes mám pocit, že niektoré veci tam nie sú dopovedané, hoci knižka už je uzavretá. Dokonca rozmýšľam o ďalšom samostatnom texte, ktorý by ju doplnil.“
Nie je to tak vždy?
„Áno, je to tak vždy, ale nikdy doteraz som to neurobil, až teraz nad tým vážne uvažujem.“
Čo ostalo nedopovedané?
„Minimálne mám pocit, že je nedopovedaný miestopis príbehu, kde sa to všetko odohrávalo, emócia toho času. Príbeh je definitívny, konečný. Ak to vôbec napíšem, nebudem s tým nikoho otravovať, ale v každom prípade sa dosť často prichytávam pri tom, ako sa k tej téme vraciam, čo sa mi doteraz, po dopísaní nijakej knihy - aj keď mi vždy ešte ostal nejaký materiál - naozaj nestalo. V hlave sa mi objavujú ďalšie a ďalšie okamihy, postavy a postavičky, farby omietok na domoch, stromy v záhradách, vláčnosť vody vo Váhu, zvonček nášho školníka, čiapka vo vetre - a čo ja viem čo ešte, až si hovorím, ale naozaj len sám pre seba, aká škoda, že som si na to nespomenul, keď som to písal. Niektoré detaily sa mi zjavujú s takou naliehavosťou, až z nej cítim výčitku, že som ich nenapísal.“
Od koho cítite výčitku?
„Od všetkých, čo mi chýbajú, čo som na nich pri písaní nechtiac zabudol.“
Čo je Anasoft litera
Zárukou objektivity tejto finančne najlepšie ohodnotenej slovenskej literárnej ceny je automatická nominácia všetkých prozaických diel slovenských autorov v prvom vydaní vydaných v uplynulom roku a predovšetkým odbornosť a nezávislosť poroty.
V prvom kole porota (Branislav Hochel, Dana Kršáková, Zoltán Rédey, Ľubica Somolayová a Miroslav Zelinský) vybrala zo 76 titulov desať finalistov (v abecednom poradí): Robert Bielik: Sansilia, Petrus, Dušan Dušek: Zima na ruky, Slovart, Jana Juráňová: Orodovnice, Aspekt, Monika Kompaníková: Biele miesta, KK Bagala/LCA, Márius Kopcsay: Zbytočný život, KK Bagala/LCA, Silvester Lavrík: Perokresba, KK Bagala/LCA, Rút Lichnerová: Anna Regina, Q111, Marek Vadas: Liečiteľ, KK Bagala/LCA, Pavel Vilikovský: Silberputzen, Vydavateľstvo PT, Svetlana Žuchová: Yesim, KK Bagala/LCA.
V druhom kole bude 3. októbra spomedzi týchto desiatich finalistov vyhlásený víťaz, ktorý získa odmenu 200–tisíc Sk. Vlani ju získal Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Novinkou druhého ročníka je cena 25 000 Sk pre vydavateľa víťaznej knihy. Papier v tejto hodnote udelí Bratislavská papierenská spoločnosť, s.r.o, ktorá sa stala hlavným partnerom podujatia.
Hlasujú aj čitatelia SME o najobľúbenejšiu knihu 2006, adresa: www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, do 1. októbra. Z hlasujúcich vyberieme jedného čitateľa, ktorý získa sadu 10 kníh finalistov.
Autor: Katarína Kucbelová (Autorka je spisovateľka)
