Zdeněk nie je dôchodca

é nervy?! Radí starenkám, na ktorý tovar je zľava, flirtuje so zákazníčkami, klebetí s kolegami, je šarmantný a svieži.

Možno je to autorská licencia, ale možno je to preto, že hlavný hrdina novej českej komédie režiséra Jana Svěráka je – učiteľ. A po desaťročiach strávených so žiakmi by aj dobývanie uhlia v bani chápal ako príjemný relax.

Jan Svěrák to nemá ľahké. Začať kariéru študentským Oscarom (Ropáci 1988) a pokračovať nomináciou na veľkého, pravého Oscara hneď za hraný debut (Obecná škola 1991) a dostať ho päť rokov nato (Kolja 1996)... kam sa má filmár pobrať potom, keď dosiahne tú najvyššiu métu? Keď každý jeho ďalší film, ktorý nedostane Oscara, sa bude hodnotiť ako neúspech?

Po vojnovom veľkofilme s neskrývanými oscarovskými ambíciami Tmavomodrý svět prišiel teraz Svěrák s pravým opakom: obyčajný malý český akoby televízny film o obyčajných malých českých ľuďoch. Navyše – starých. Staroba je však neatraktívna iba zdanlivo. Dôkazom je úspech Babího léta s Brodským a Zázvorkovou, ale i staroba ako hlavná téma tohtoročnej Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti.

Svet nie je zvedavý na české, kórejské či rumunské veľkofilmy univerzálneho hollywoodskeho strihu. Na festivaloch i v art kinách uspejú práve diela, presvedčivo zobrazujúce bežný život v tej či onej krajine, kultúre. Jan Svěrák má navyše skvelého scenáristu, vynikajúceho herca a chápavého rodiča. Zdeňka Svěráka. A tak, hoci sa Vratné lahve nerodili ľahko a mnohých prekvapia skromnosťou, civilnosťou a zdanlivou jednoduchosťou, sú filmom úprimným, osobným, ale zároveň všeobecne zrozumiteľným a príťažlivým.

Josef Tkaloun odišiel zo školy, lebo tam už nechodil rád. Doma, pri manželke Eliške neobsedí, lebo ako každý zdravý chlap je večne očarovávaný inými ženami (podobne ako jeho filmový zať Karel, ktorý vymenil pokornú a spoľahlivú Helenku za živelnú a hysterickú milenku). Necíti sa starý, iba zrelý. Chce žiť a realizáciu nájde vo výkupni zálohovaných fliaš.

Film je psychologickým portrétom aj impresiou, akýmsi faunovým neskorým popoludním. Je však prežiarený ľudskosťou, chápavým humorom i mnohými drobnými gagmi. Nejeden osloví len zasvätených (skupinku penzistov s nadšením stvárnili Svěrákovi kolegovia z Divadla Járy Cimrmana), ale väčšina je všeobecne zrozumiteľná, proti ničomu neútočí, za nič nebojuje, len so smútkom poukazuje na to, ako sa náš svet stáva pre starých ľudí nepochopiteľným, nepriateľským, absurdným.

Daniela Kolářová je po komédii Na samotě u lesa Zdeňkovi Svěrákovi už druhý raz dôstojnou a vyrovnanou partnerkou, ba – i keď má menej priestoru – dokáže minimom prostriedkov vypovedať viac ako urečnený Svěrák. Sympatické miniatúry z vedľajších postáv vytvorili Pavel Landovský, Jiří Macháček, Jan Budař, Nela Boudová a Božidara Turzonovová, menej presvedčivá je Tatiana Vilhelmová v úlohe Heleny Tkalounovej.

Vlastne – celý film Vratné lahve je akoby takou miniatúrou. Z odstupu nič mimoriadne, ale keď sa prizriete bližšie, lepšie, pozornejšie, všade nájdete detail, ktorý vás prekvapí. Otec a syn Svěrákovci siahli do Vltavy, vylovili obyčajný okruhliak a vybrúsili z neho malý uhrančivý drahokam.