JAN SVĚRÁK nás privítal doma - zopár rekvizít v jeho pracovni ešte stále pripomínalo reklamnú kampaň na Vratné lahve. Film je veľkým hitom, on však radšej striedmo ráta s tým, že s otcom už zrejme ďalší film nenakrúti. "Dnes má sedemdesiat. Keby mal hrať znovu hlavnú úlohu, o čom by ten film mohol byť? O starom pánovi? Ten sme práve nakrútili."
Mysľou bol zároveň pri filme Tajnosti. Nakrútila ho Alice Nellis, on je jeho producentom. A tak musel tráviť čas nad papiermi a dolaďovať zanedbané zmluvy. "A to som dúfal, že aspoň mesiac nebudem robiť a myslieť na nijaký film."
Poznáte výhrady, že umelci sú tí, čo najviac kričia, a nič nerobia?
„A že sme vyštudovali za ich robotnícke peniaze, však?“
Máte na to protiargument?
„Tí umelci by pracovali možno viac, a radšej, keby ich umenie niekto kupoval. Poznám však takých, čo majú prísny pracovný režim, hoci nemusia chodiť do nijakej továrni. Majú väčšiu sebakontrolu a zodpovednosť ako väčšina zamestnancov, lebo ich nikto nekontroluje. Aj môj otec niekoľko hodín píše a večer ešte ide do divadla.“
Vy ste spravili pár veľkých hitov. Znamená to, že už sponzorom nemusíte vysvetľovať zmysel filmu?
„To sa zatiaľ nezmenilo. Ani so sponzormi, ani s politikmi. Veď aj náš prezident-ekonóm si myslí, že všetko môže riadiť ruka trhu. A že ak film nedokáže v trhovom prostredí prežiť sám, potom ho asi netreba.“
Režiséri niekedy zákonitosťami trhu a vkusu opovrhujú. Vy ste však zároveň aj producent.
„Preto si pri každom filme poviem, pre koho je a koľko naň mám. Viem, že ocko spôsobuje podobný efekt ako kedysi Oldřich Nový. Vratné lahve sú teda to, čo Američania volajú star vehicle - vozidlo na hviezdy. Predpokladal som, že by sa naň mohlo prísť pozrieť päťstotisíc divákov, a podľa toho som si vypočítal, koľko peňazí asi zoženiem a koľko si budem môcť požičať od zahraničných partnerov. To je všetko, viac sa tým nezaoberám, a vkusom divákov už vôbec nie. Ocko a ja sme predsa divákmi tiež.“
Scenáre vášho otca sa v Česku veľmi páčia. Prečo ste mu teda tentoraz neverili, a toľkokrát ste ho nechali Vratné lahve prepisovať?
„Napísal dobrý scenár - ale k televíznemu filmu. Bol by milý, o nič by v ňom nešlo, ľudia by si mohli od neho odskakovať na záchod alebo niečo uvariť. Hlbší zásah by nemal. Problém je, že ocko je nekonfliktný človek a konfliktom sa vyhýbal aj v tomto príbehu. Jedinou starosťou starého Tkalouna teda bolo to, že ho mal v samoobsluhe vystriedať zberný stroj. Ja som však chcel, aby ľudia vedeli, prečo musí stále pracovať a nechce zostať doma. Aj za cenu, že by ocko musel opísať vlastnú domácnosť. A toho sa on bál. Nechcel, aby sa ho manželka vyčítavo pýtala, prečo s ňou nechce zostať doma.“
Pripustil nakoniec, že ste mali pravdu? Ako vás pochválil?
„V Prahe videl prvé reakcie, a keď sme potom šli na ďalšie premietanie do Českých Budějovíc, v aute to uznal. Svojsky. Povedal: 'Vidíš, ty blb, a nechcel si to robiť!'“
Ako ste dospeli k istote, čo potrebuje hraný film? Študovali ste predsa dokument.
„Vôbec nemám istotu, skôr veľkú neistotu. Hlavne nie som scenárista. Beriem hotové scenáre, a keď aj do nich hovorím, je to len také zasvätené rozprávanie amatéra. Spolupracoval som na scenári k Jízde a Akumulátoru 1, a hoci sú mi tie filmy veľmi blízke, scenár je ich najslabšou stránkou. Filmové rozprávanie mám len odkukané z filmov, čo som v živote videl a niečo som si zapamätal z filmovej teórie na FAMU. Potom mi ešte kameramani vysvetlili, že nie je dobré strihať rovnaké veľkosti záberov na seba a že by som ich mal radšej meniť.“
Vratné lahve sa trochu odlišujú od vašich doterajších filmov.
„Sú iné zámerne. Jeden semester som učil filmovú reč na FAMU, takže som si k tomu musel niečo naštudovať. A ako som tak študoval, pochopil som, ako rozpráva Woody Allen. Ide totiž o to, že ak robíte komédiu založenú na dialógoch, je dobré držať všetkých hercov v jednom zábere. A tak dlho, ako sa len dá. Je to tak trochu divadelná technika, ľudia si môžu v zábere vybrať, na koho sa budú pozerať.“
Váš otec sa vyžíva v slovnom humore. Keď šiel Kolja do sveta, verili ste, že ho ľudia pochopia?
„Boli sme presvedčení, že fungovať nebude. Je o rusko-československých vzťahoch a bol založený na jazykovom nedorozumení. To nikomu nevysvetlíte, lebo také ruské vajce, to v nijakom jazyku neexistuje. Úspech nás preto prekvapil. Američania to však nepochopili ako komédiu, ale ako úsmevný, sentimentálny film. Dokonca v kine pokrikovali na emigrantov, aby svojím smiechom nerušili. Česi sa smiali na zvolaní: 'Vy složenky, krávy zelený, nenažraný!' Oni však nemajú zelené šeky, a tak im preklad Bills, bills! vôbec nepripadal vtipný.“
Ako na slovné vtipy reagujú producenti? Škrtajú ich už v scenári?
„Mám len jedného zahraničného producenta, Erica Abrahama. Dáni iba investujú, do filmu nekecajú, poslúchajú – no a robia, čo povie ten Abraham. Keď bol scenár k Vratným lahvám preložený, chodil som s ním po záhrade a čítal mu ho. Odzíval to. Lebo Ockova práca s jazykom sa nedá preložiť. Rád do viet dáva tak trochu nepatričné, inak zafarbené slová, čím sa stávajú dvojzmyselné. V záverečnej scéne s nafukovacím balónom vraví Tkaloun svojej manželke: Radšej ti to poviem teraz, kým sa rozflákame. Keby tam bolo nabúrame, alebo rozbijeme, už by to bolo patetické. V angličtine však slovo rozflákame znie ako zlý preklad.“
Čo vám teda Abraham radil?
„Od filmu ma odrádzal. Ale ja som už dlho film nerobil. Povedal som si, no tak čo, bude to tuzemský film. Zároveň som dúfal, že by sa predsa len mohol páčiť aj vonku. Je o starom človeku, čo nechce zomrieť, a takých filmov je predsa málo. Ľudia sa o tom hanbia hovoriť aj svojim vlastným deťom, a tak môžu mladí aspoň vidieť, čo ich raz čaká. Američanom však pripadá mačistický.“
Prečo práve mačistický?
„No akože tam chlap stále koketuje, slintá po mladých ženách a má o nich erotické sny.“
No a neprehnali ste to trochu s tými snami?
„Veď muži snívajú rôzne sny.“
S takými načančanými ženami?
„A vy ženy si chlapov neidealizujete? Veď je to len sen, a nie je krásne, ak je v tom glamour?“
Vo vzťahu k Amerike sme však akosi schizofrenickí. Chceme, aby naše filmy uspeli na Oscaroch, a zároveň oscarové filmy nepovažujeme za práve najlepšie. Ako by sme sa k tomu mali postaviť?
„No, zdravý postoj je niekde v strede.“
Takže ak vyhrá váš film...
„...tak je to v poriadku. Najlepšie by však bolo, keby sme si už konečne prestali závidieť. Beda, ak je niekto remeselník, a má už niečo za sebou. Doprajeme len outsiderom, ktorým sa náhodou niečo podarilo.“
Keď získal Oscara nemecký film Životy tých druhých, hneď na druhý deň vyšla správa, že sa chystá americký remake. Nie je to hrozné?
„Ale to je dané práve tým trhom. V Amerike ide o iné tržby, a takých, čo chodia aj do klubových kín a sú ochotní čítať titulky, nie je viac ako 3 percentá. Ostatní sa chodia do kina dívať.“
Len v titulkoch je problém?
„Áno. Iba v šesťdesiatych rokoch boli Američania ochotní čítať titulky. Chodili sa pozerať na talianske a francúzske filmy, lebo v nich bol sex. Ich vlastné filmy boli puritánske, a keď sa dvaja milovali, vyzeralo to asi tak, že dopadla jej hlava na vankúš a jeho noha bola bosá na zemi. Odvtedy však doba pokročila, sex ukazujú nielen nezávislé americké filmy, ale už aj štúdiá. Preto nie je dôvod chodiť na cudzie filmy. Ak sa však vynorí výborný príbeh, chcú ho urobiť po svojom, nech ho nevidí len tisíc ľudí, ale rovno niekoľko miliónov.“
A keby chceli spraviť remake z Kolju?
„Nech si spravia! Aj tak bude iný.“
Nemohol by sa nadabovať?
„Američania nemôžu dabovať. My v Európe sme pristúpili na akúsi dohodu medzi filmom a divákom, ospravedlníme, ak preklad nepadá presne na pery. V Amerike sú však ľudia zvyknutí vidieť originály a pri nadabovanom filme majú pocit, že sú v ňom chyby.“
Vy ste po úspechu Kolju do Ameriky neodišli – čo je sympatické, ale zároveň aj nepochopiteľné.
„Tu som prežil mladosť a už keď som robil Obecnú školu, mal som rodinu. A keď som neemigroval z politických dôvodov, prečo by som to robili z kariérnych? To by som musel byť padnutý na hlavu. Znamenalo by to, že sa rozvediem a nebudem vídať svoje deti. Mal by som novú samicu, dnes už zrejme tretiu, s priateľmi by ma spájala len profesia, bál by som sa, či zaplatím dom, pchal by som sa štúdiám do zadku. Takto som pre nich nepochopiteľný podivín, čo by mohol, ale nechce.“
A zrejme nechce prísť o Zdeňka Svěráka.
„Je úžasné mať taký model a je skvelé, že mi zveruje svoje scenáre. On je veľkou časťou môjho úspechu. Najprv som s ním nechcel robiť, aby som nevyzeral ako synáčik, čo sa vezie. Obecnej škole som však nemohol odolať a tak sme si povedali: Poďme, skúsme aspoň tento jeden! Ale tak veľmi nás to bavilo, že sme museli pokračovať.“
Dnes už vaše spojenie neriešite?
„Predsa len, pre syna to nie je nič moc. Syn sa vždy snaží otca predbehnúť a v mojom prípade to dosť dobre nejde. Môžem sa snažiť doťahovať, ale neviem písať ako on, neviem robiť pesničky ani hrať. Mám len vizuálny talent, to je jediné, čím sa naňho môžem vyťahovať.“
Má to zmysel, také porovnávanie? Veď vždy bude viditeľnejší ako vy.
„Niekedy, keď ideme spolu po ulici, stretneme mladé dievčatá. Volajú, pán Svěrák, pán Svěrák! Otočíme sa, a ony bežia k nemu. Nenaštvalo by vás to?“
Autor: Praha – Bratislava
