Hudba, harmónia, kompozícia - takto ľudia označovali fascináciu možnosťou tvoriť pomocou zvuku a času objekty, ktoré môžu vďaka fixácii notami pretrvávať v čase a priestore. Hudba, spájajúca remeslo, umenie i vedu, ktorá pre jedných predstavuje cestu k hľadaniu pravdy a pre druhých zábavu, si sama nachádza ľudí, ktorí jej obetujú všetok svoj čas, um i sily. Robenie hudby, práca pre hudbu sa stali osudom slovenského skladateľa Ilju Zeljenku, ktorého dielo sa práve uzavrelo.
Všetci sme poznali Ilju, bohéma, milujúceho život vo všetkých jeho prejavoch, vášnivého i konfliktného diskutéra, rodeného rozprávača, ktorý neznášal akúkoľvek oficióznosť, no takmer štyri stovky jeho komorných a orchestrálnych diel a takmer ďalšia stovka filmových hudieb nám ukazujú skutočného Ilju - disciplinovaného fanatika práce, ktorý svoje krédo vyrozprával vo svojej hudbe.
„Učím sa komponovať,“ týmito slovami Ilja často opisoval svoju činnosť. Jeho komponovanie bolo dlhou cestou od skúmania zvuku a času k tvorbe vlastného hudobného jazyka, ktorým dokázal hovoriť tak plynulo, ako iní píšu listy. Mladícka záľuba v prírodných vedách a technike silne ovplyvňovala jeho hudobné myslenie.
Spojenie hudby a myšlienkovej disciplíny práve v Iljovej tvorbe modernizovalo celú slovenskú hudbu, otváralo nové svety a kládlo nové kritériá. Oduševnený protest proti hlúpej ideológii ho viackrát zaviedol do spoločenskej izolácie, ktorá zakaždým vyústila do prehĺbenia jeho remesla, techniky či myslenia. Nebola to vrodená muzikalita ani množstvo nezabudnuteľných historiek, ale osobná odvaha, moderný pohľad na svet, veľká inteligencia a pracovný fanatizmus, ktoré spôsobili, že sa stal ťažiskovou osobnosťou slovenskej hudby.
Experimentátorstvo mladosti, syntéza zrelosti a neuveriteľná tvorivá explózia staroby vytvorili dielo, s ktorým si naša kultúra nijako nevie poradiť. Prerastá nás svojou modernosťou, hĺbkou i rozmermi. Ilja si svojím dielom postavil pomník, ktorý odkázal ďalším generáciám. Sme len domýšľavci, ak si myslíme, že ho poznáme.
