ku.
Ak by sme šli ďalej, tak spojením trnavskej galérie s tvorbou tohto umelca sa konečne zreteľne zviditeľnila neistá pozícia regionálnych galérií v mocenských hrách súčasného Slovenska.
Ak by niekto tvrdil, že Daniel Bidelnica je kontroverzný autor a jeho umenie slovenskú výtvarnú scénu rozdeľuje na zástancov a odporcov, tak by mu neprávom pripísal dôležitejšie miesto, aké v skutočnosti má. Je totiž autorom, ktorý slovenských kunsthistorikov vôbec nezaujíma.
Či je to spravodlivé, ukáže až história. Ale to, že jeho výstava do doterajšej výstavnej stratégie trnavskej galérie nezapadá, je nepopierateľný fakt.
Autistickí kurátori
Pred pár rokmi sa riaditeľom galérie stal Vladimír Beskid, kurátor a autor mnohých výstav, s ktorého názormi nie každý musí súhlasiť. Rozpoznateľný rukopis, nasadenie, s akým obhajuje svoju líniu, z neho urobili výraznú postavu umeleckej komunity. V Trnave dáva priestor mladému umeniu a dielam klasikov súčasného umenia, ktorých tvorba je prijímaná za všeobecne platnú hodnotu. Prednedávnom to bola výstava Petra Rónaia a na september sa pripravuje prehliadka Dezidera Tótha.
Beskid vyhral konkurz na miesto riaditeľa zrejme aj vďaka koncepcii, ktorú v galérii presadzoval. Čo sa stalo, že siahol po programe, ktorý jeho neprajníkov naplnil škodoradosťou? Ide o náhlu zmenu vkusu alebo je to „povinná daň“ tlaku okresných snaživcov?
Na druhej strane treba priznať, že silnejú aj hlasy, ktoré presadzovanie stratégií jednotlivých kurátorov považujú len za autistické predvádzanie sa, opovrhujúce túžbami a potrebami bežného kultúrneho diváka. Mali by dostať rovnakú príležitosť všetky podoby umenia, pretože galéria je verejný priestor?
Otázok by bolo viac. Kto na ne odpovie? Umelci? Bude ich to zaujímať až vtedy, ak by bol Bidelnicovi pridelený ich výstavný termín? Odpovie riaditeľ dotknutej galérie? Podobný „dotyk“ už zažila nejedna galéria. Netreba zabúdať na fakt, že práve on je zodpovedný za inštitúciu, ktorej rozpočet schvaľuje kraj, čiže ten subjekt, ktorý rozhodol o výstave.
Alebo odpovie správna rada galérie, ktorá každoročne posudzuje a schvaľuje výstavný program? Jej protest ako poradného orgánu galérie by bolo len smiešnym a zbytočným gestom. A čo tak zastrešujúca Rada múzeí a galérií? Tá sa pri niektorých kauzách ozýva, ale ide o záujmové združenie a jeho krik má asi takú váhu ako hlas drobnochovateľov a záhradkárov protestujúcich proti praktikám supermarketov.
Dobrý pán a poslušný sluha
Čo robiť? Rezignovať či bojovať? Dohodnúť sa. Samozrejme, pokiaľ sa tomu, kto rozdeľuje peniaze, chce. Dohoda stojí a padá na chytrosti a taktike riaditeľov, riaditeliek galérií a na vôli samosprávnych krajov. Je to takto v poriadku? Vyčerpávajúca hra na dobrého pána a poslušného sluhu je vždy len riešením ad hoc.
Osvedčenou cestou, ako sa vyhnúť mocenským „nedorozumeniam“, je nezasahovať do chodu galérie počas funkčného obdobia toho-ktorého riaditeľa. Umelecká a kunsthistorická komunita by sa mohla spamätať a iniciovať pracovnú skupinu, trebárs aj na ministerstve kultúry. Tá by vypracovala konkurzné a funkčné smernice, ktoré by sa týkali činnosti galérií pod krajskými a štátnymi zriaďovateľmi. Možno aj ako dodatok k zákonu o múzeách a galériách.
Zatiaľ to vyzerá tak, že ak sa už niekto dostane na riaditeľskú stoličku a spriatelí sa s pánmi z radnice, môže tam byť až do smrti. A ak sa nespriatelí?
A možno by pravidelnou obmenou riaditeľov s ich predstavami, koncepciami a stratégiami a s vierou v rovnosť šancí raz došlo aj na výstavu Daniela Bidelnicu. Ale už „normálnou“ cestou a bez tlačenky z „kraja“.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
