Už sme si vlastne zvykli, že Ingmara Bergmana viac niet. Film Fanny a Alexander nakrútil ešte v roku 1984 a odkázal, že ďalšie čakať nemusíme.
Odvčera je však jeho ticho definitívnejšie a smutnejšie. Éra bergmanovských nepokojných, tragických a snových príbehov sa zdá zase o čosi vzdialenejšia.
Začínal presne po druhej svetovej vojne a bola to viacnásobná kríza. Tak sa jeho prvý film volal, a tak by sa aj dal opísať výsledok, čo po prvom dni nakrúcania dosiahol.
„Starostlivo som sa pripravil. Aranžmány scén boli dôkladne premyslené, každá pozícia kamery pripravená. Teoreticky som presne vedel, čo chcem urobiť. Prakticky šlo všetko do hája,“ hovorí Bergman v knihe Obrázky. Podarilo sa mu nakrútiť dva zábery – oba boli neostré, divadelne naštylizované a v jednom sa dokonca zjavil aj mikrofón. „Rýchle som pochopil, že som sa ocitol v mašinérii, ktorú ani trochu neovládam. Bolo mi nad slnko jasné, že každému je jasné, že na zverenú úlohu nestačím. Na ich nedôveru som reagoval urážlivými výbuchmi hnevu.“
Nič iné ako film neexistuje
V skutočnosti neboli Bergmanove výbuchy hnevu ničím výnimočným. Neprešli ho ani po rokoch. Keď mu spolupracovníci prestali nedôverovať, začali sa ho tak trochu báť. Pri nakrúcaní filmu Fanny a Alexander si všimol, že ho už majú ľudia dosť: „Vyvádzam ako beštia, drístam o každej maličkosti a pýtam sa, ako to, že je to takto, a čo je toto a čo tamto.“
S náznakom trpkosti na jeho povahu spomínala aj jeho tvorivá dvojička, kameraman Sven Nykvist (v knihe Úcta k svetlu). Pri nakrúcaní filmu Mlčanie vážne ochorela jeho mama, Bergman ho však za ňou nechcel pustiť. Nykvist neposlúchol a celý štáb očakával bitku v pravom zmysle slova. Nakoniec nebola, Bergman len povedal: „Vieš, Sven, najdôležitejšie je predsa vždy len to, čo žije ďalej. To, čo je na filmovom plátne. Nič iné pre teba neexistuje.“
Slová mu nestačili, rozumel mu obraz
Pre Bergmana existovalo najmä severské svetlo. Samozrejme, existovalo už pred jeho filmami, predsa len sa však dá povedať, že on ho objavil. Najradšej mal jesenné tóny, svetlá súmraku a brieždenia. Kým sa štáb nevzbúril, nútil ho nakrúcať o štvrtej ráno. Nykvistovi sa napríklad zdalo, že za tri hodiny sa svetlo prechádzajúce cez kostolné okno príliš nemení – a tak okamžite dostal vynadané: „Tak ty teda toho veľa nevieš! Veruže sa mení, a o to mi ide. O postupnú, takmer nebadateľnú premenu.“
Obraz bol pre neho dôležitejší ako slovo. Pretože so slovami príliš nevychádzal. V detstve rád fantazíroval a vymýšľal si neuveriteľné historky. Iné deti mu nerozumeli, neverili, a tak sa s ním radšej prestali baviť. Obrazy mu však na jeho nápady, bádania a fantáziu odpovedali. O filme Mlčanie sám povedal: „Nevytvoril som klasický scenár. To, čo som napísal, sa najviac podobá melodickému hlasu, ktorý budem so svojimi spolupracovníkmi počas nakrúcania inštrumentovať.“ A keď mal hotovú aj Personu i Šepoty a výkriky, napísal: „Dospel som tak ďaleko, kam len dospieť môžem. Slobodne sa dotýkam bezslovných tajomstiev, ktoré môže objaviť len kinematografia.“
Zachránili ho komédie
Nie všetko v Bergmanovom diele však bolo výsledkom citlivého prežívania, spracúvania ťažkých tém a dotykov s transcendentnom. Nikdy nepreceňoval úlohu či zmysel umenia. Občas utekal pred zákonom, žehlil daňové nezrovnalosti, naháňal peniaze. Vtedy mu pomohli komédie, aj na objednávku. Podobne ako pri reklamách na mydlo Bris na nich zvykol dobre zarobiť. Občas ho zachránili pred ťažkými stavmi depresie.
Ako vtedy, keď po liečení vo Švajčiarsku trávil čas v horskom prostredí a často autom prechádzal serpentínami. Usúdil, že nastal vhodný čas na nenápadnú samovraždu. Zrazu však dostal telegram zo Štokholmu, prosili ho, aby nakrútil Posledný pár z kola von. Spomína: „Sľúbili mi mimoriadny honorár, nad rámec mojej otrockej zmluvy. S úľavou som samovraždu odložil a ponáhľal sa domov.“
Dospel som tak ďaleko, kam len dospieť môžem. Slobodne sa dotýkam bezslovných tajomstiev, ktoré môže objaviť len film.
Siedma pečať (1957) – križiacka dráma je podobenstvom o živote a smrti. Zviditeľnil sa ňou v zahraničí a prvýkrát v ňom obsadil jedného zo svojich neskorších dvorných hercov Maxa von Sydowa.
Lesné jahody (1957) – lyrický príbeh staručkého profesora bilancujúceho svoj život.
Trilógia Ako v zrkadle, Hostia Večere pánovej a Mlčanie – to sa stalo slávnym prvým otvoreným zobrazením súlože v umeleckom filme.
Scény z manželského života (1973) – prudké premeny vzťahu dvoch partnerov, ktorí nevedia žiť spolu, ani osve. Tu Bergman nahradil metaforický jazyk komornejšími prostriedkami.
Šepoty a výkriky (1972) – dramatický príbeh troch sestier. Bergman v ňom zužitkoval svoje skúsenosti z niekoľkých manželstiev.
Fanny a Alexander (1982) – autobiografická freska zo života meštianskej rodiny na začiatku 20. storočia.
Kedysi sa Bergmanove diela dali vidieť vo filmových kluboch, občas večer v televízii. Dnes si mnohé z nich môžete kúpiť za čosi vyše sto korún. Na DVD v predajniach Levné knihy. V ponuke je deväť Bergmanových filmov , ktoré obsahujú aj slovenské titulky.
S Liv Ullmanovou v roku 1977.
FOTO – REUTERS
|
Sven Nykvist (vľavo) bol jeho dvorný kameraman.
FOTO – REUTERS
|
Pri nakrúcaní televízneho seriálu Saraband s Erlandom Josephsonom a Liv Ullmanovou v roku 2003.
FOTO – ČTK/AP
|
