A keď mi niekoľkokrát nezdvihol telefón. Hoci som vedela, že na jeho displeji bliká moje meno. Bliká ako maják na morskom pobreží. Ako svetlá na kraji pristávacej dráhy. Ale potom zdvihol a veselo pozdravil. Veselo ako popoludnie v lunaparku. Bezstarostne povedal moje meno. A nech sa nehnevám, že nepočul zvonenie. Že mal telefón na spodku tašky a nestihol ho vybrať. Šmátral v taške, a kým mal telefón v ruke, prestalo. Ako rovná čiara na nemocničnom monitore. Keď pacientovi vo filme prestane tĺcť srdce. Ale nech sa nehnevám. Vraj by mi určite zavolal. Veď na displeji videl moje meno. Ako odtlačky prstov na zbrani. Takže by vedel, že som volala. A vraj ako sa mám. Hovoril radostne ako v slnečný deň. A ja som vedela, že už je dobre. Ako keď mama vyzdvihne dieťa v škôlke. Alebo lekár obviaže ranu. Kúskom vaty zastaví tečúcu krv. Tak som to vedela. Že Maxov veselý hlas vypĺňa vo mne štrbinu. S cvaknutím, ako keď sa vypne pero. Alebo zavrú dvere garáže. Keď som to Maxovi hovorila. Koľko trvala cesta vlakom a ako vyzerá izba. Podrobne ako o partii šachu. V prvý večer v tichu požičanej izby. A spýtala som sa, kde práve je. Keď som povedala všetko a chcela vedieť, či nepríde. Či si nevezme kľúče od auta a za dvadsať minút nezastane na kraji parku. Tam, kde popoludní parkovali ľudia, čo si prišli nabrať do fliaš železitú vodu. Kde stáli ich farebné autá ako kedysi taxíky na stanovišti. Na stanovišti za budovou stanice, na ktorej nás Serkan vyzdvihol. Pestré autá ako ulity mäkkýšov na morskom dne. Tam by mohol zastať na malom parkovisku.
A ja by som ho tam čakala. Vyšla by som ho čakať, aby ku mne trafil. Aby nemusel sám blúdiť tmavým parkom. Motať sa od domu k domu a nazerať do neosvetlených chodieb. Pokúšať sa otvoriť zamknuté dvere, kým by našiel správnu budovu. Lebo väčšina ostatných domov bola zamknutá a len v tomto bola na prízemí malá vrátnica. Vrátnik, ktorého platilo divadlo, pozeral v zadnej miestnosti televízor. V miestnosti oddelenej od vrátnice závesom z bieleho igelitu. Z umývateľného igelitu, akým bol kedysi prikrytý stôl v Serkanovom byte. Mohla by som zísť na vrátnicu a povedať, že budem mať návštevu. Že som len dnes prišla a niekto ma príde navštíviť. Aby o tom vrátnik vedel a pustil Maxa dnu. Maxa, ktorý by prišiel autom na parkovisko, na ktorom by som ho čakala.
Tak som sa Maxa spýtala, kde je. A či nechce prísť. Lebo autom je kúpeľné mestečko, čo by kameňom dohodil. Blízko ako mačací skok. Stačí si vziať kľúče od auta a v aute si pustiť autorádio. Tak som to Maxovi povedala. Že by si mohol po ceste pustiť hudbu a tu by sme sa mohli ísť najesť. Že za parkom je kúpeľná promenáda a na nej niekoľko reštaurácii. A hoci sú večery chladné, na terasách pod slnečníkmi sedia kúpeľní hostia. Zababušení vo svetroch a v dekách, ktoré sú súčasťou vybavenia. Chlpaté deky rozložené na stoličkách.
Mohli by sme si objednať teplé jedlo a nohy zabaliť do huňatej deky. Objednať si víno a sedieť tam dlho do noci. A že u mňa by nakoniec mohol prespať. Lebo v izbe sú dve postele a zriadenec z divadla to dovolil. A že postele môžeme prisunúť k sebe, aby sme to jeden k druhému nemali ďaleko. Aby sme si boli blízko ako zvieratá v nore. Túlili by sme sa k sebe ako nevyliahnuté vajíčka v hniezde. Prikrytí dekou ako prekvapenie. A ráno by sa autom vrátil do mesta.
Skoro ráno by som mu mohla uvariť čaj. Lebo na stole je tu varná kanvica a košík s niekoľkými druhmi porciovaného čaju. Tak som to Maxovi hovorila. Rýchlo ako tlieskanie. Ako keď mi po koncerte tlieskajú a ruky sa hýbu rýchlo ako kŕdeľ vrán. Ako trepotanie krídel, keď vzlietnu vtáky. Hybko ako hraboš, čo beží do diery. Tak som zo seba chrlila slová. Ako vodu z fontány. A cítila, ako sa vo mne zapĺňa diera. Ako kusom filcu prasknuté potrubie.
A potom Max povedal, že nemôže. Lebo je práve s bratom a jeho synom v meste. Vraj syn jeho brata šiel po prvýkrát do školy a dnes večer to treba osláviť. Vraj preto nepočul zvonenie telefónu. Lebo všade hrá nahlas hudba a trúbia klaksóny. A keď som bola ticho, nakoniec povedal, že by som mohla prísť.
